Čoraz vyšší pomer počtu dôchodcov k ľuďom v aktívnom veku je spôsobený demografickým vývojom a tento problém – stagnujúcu až klesajúcu pôrodnosť – nevyrieši ani počet pilierov dôchodkového systému, ani posúvanie odchodu do dôchodku na akúkoľvek vekovú hranicu. Zvýšenie pôrodnosti žiadny zákon samostatne nemôže zabezpečiť. Ochota priviesť na svet potomka vychádza u rodičov z toho, či sú presvedčení o tom, že ho (obrazne povedané) privedú do dobrého sveta. A keby aj hneď zajtra začala populačná krivka prudko rásť, s prvými pozitívnymi vplyvmi na dôchodkový systém by bolo možné počítať najskôr v horizonte dvoch desaťročí.
Tváriť sa však na druhej strane, že žiadny problém s dôchodkami nemáme, by bolo tým najväčším hriechom, akého by sme sa dnes mohli dopustiť voči budúcim generáciám.
Možnosti sú v podstate iba dve. Tá horšia je financovať neustále vznikajúci deficit Sociálnej poisťovne dlhom a dúfať, že ho raz bude mať kto splatiť. Alebo upraviť dôchodkový systém tak, aby bol udržateľný nie v intervale jedného volebného obdobia, ale desaťročí. Aj keď sa politici téme predlžovania odchodového veku takmer svorne vyhýbajú, skôr či neskôr to niektorí z nich budú musieť urobiť. Ibaže – čím neskôr, tým viac to bude daňovníkov (a budúcich dôchodcov) bolieť.
Ani bez všeobecného spoločenského konsenzu o udržaní viacerých pilierov dôchodkového zabezpečenia a jeho podobe to nepôjde. Pre sporenie je totiž najhoršia neistota a neustále zmeny. A snažiť sa vyháňať ľudí z druhého piliera (len aby sa zaplátala dnešná diera) vyjadreniami o tom, že existuje riziko, že skrachujú a sporitelia neuvidia ani cent, je argument podobného charakteru ako vyzývať ľudí, nech nevkladajú peniaze do bánk, lebo aj tie môžu skrachovať. Koniec koncov, to že môže skrachovať aj štát (I. pilier) sme mali možnosť vidieť na príklade Maďarska (ktoré zachránil Medzinárodný menový fond), alebo Grécka (ktorého udržanie nad vodou budú spolufinancovať aj slovenskí daňovníci).
Ak k tomu pridáme zvyšovanie priemerného veku dožitia – teda dlhšieho čerpania dôchodku – je zrejmé, že systém, ktorý fungoval vďaka povojnovému „babyboomu“, je v doterajšej podobe už nevyhovujúci.
Otázka je potom iba v tom, do akého veku dokáže človek produktívne pracovať (fyzicky aj psychicky). Aby nakoniec riešenie problému nebolo také, že sa väčšina populácie dôchodku ani nedožije.