Každé tri roky prichádza z OECD znepokojivá správa o tom, že matematické, čitateľské a prírodovedné znalosti 15-ročných žiakov sa zhoršujú. Z úst ministrov školstva zaznievajú slová o katastrofe či národnej tragédii. Inak tomu nebolo ani teraz. Ak sme pred desiatimi rokmi konštatovali, že sa prepadávajú z priemeru do podpriemeru, tak teraz sú na tom ešte horšie.
V okamihu, keď sa správa OECD zverejní, nastane vždy obrovské zdesenie, no vzápätí sa na všetko zabudne…
Viac ako tridsať rokov po nežnej revolúcii sa už nemôžeme vyhovárať na postkomunistické dedičstvo – príklady Poľska, no najmä Estónska ukazujú, že aj transformujúce sa krajiny dokážu deťom poskytnúť kvalitné vzdelanie.
Celkovo horšie výsledky by tentokrát bolo možné pripísať na vrub covidu. No ako potom vysvetlíme, že okolité krajiny V4 a Rakúsko si udržali nadpriemerné výsledky?
Jednoducho niečo robíme zle, a keď sa včas nespamätáme, tak časom nebudeme ani len tou „montovňou“, lebo nám bude chýbať kvalifikovaná pracovná sila. Keď si k tomu prirátame, že zhruba 20 % najlepších mozgov odchádza študovať na vysoké školy v zahraničí, máme zarobené na vážny problém.
Žiaľ, jedno prvenstvo nám predsa len patrí – najväčší vplyv na vzdelanie detí má u nás stále socioekonomické zázemie. Čiže stále rozhoduje to, v akom prostredí dieťa vyrastá. Nie sme síce India s jej kastovým systémom, no na rozdiel od Česka o nejakej sociálnej mobilite u nás nemôže byť ani reči. Ten, kto sa narodí do chudobnej rodiny, s najväčšou pravdepodobnosťou aj chudobný umrie.
Ak to nezmeníme, budeme časom chudobní všetci.