V parlamentných voľbách sa črtá možno mierne nadpolovičná, v každom prípade však rekordne nízka účasť, a vo vzduchu cítiť nervozitu. Na rozdiel od tých západných demokracií, kde podobný problém nikto nerieši. Je naša demokracia vyspelá a sú naši voliči spokojní? Sotva. Čo je to teda: Kríza? Križovatka dejín?
Práve takto to chcú vidieť politici: ľudia by mali ísť voliť, pretože len vo voľbách hýbu dejinami a dejiny potrebujú pohnúť práve tu a teraz… Problém je, že takéto patetické tóny počuť voľby čo voľby. Všetky jednoducho nemôžu byť osudové.
Navyše, tú osudovosť asi inak chápe volič Smeru, ktorý očakáva jeho druhú vládu ako samozrejmosť, inak volič SNS, ktorý sa v noci strháva zo sna a uteká z okna vyzerať útočiace maďarské tanky, a zase inak volič SDKÚ, ktorý užíva sedatíva po každom prečítaní stránok „ukradli“, „oklamali“ a pod. Jednoducho, nájsť a pomenovať nejaký spoločný záujem, ktorý by nás mal všetkých rovnako prihnať k urnám, je v skutočnosti ťažšie, ako vymýšľať marketingové heslá do kampane.
Čo povedať o ľuďoch, ktorí zostanú doma? Že sú rezignovaní, sklamaní, že ich nikto neoslovuje? No dobre. Čo však potom povedať o tých, ktorí v roku 2006 volili napríklad KDH a teraz idú voliť Smer? Prieskumy ukazujú, že ich nie je málo. Rovnako ako tých, ktorí volili Smer a teraz idú voliť SaS. Podobných príkladov je viacero. Možno nie sú až také bizarné. Možno ukazujú len to, že navonok (ústami svojich lídrov) nezmieriteľné strany vidia voliči trochu inak. Vidia ich nielen ako zmieriteľné, ale dokonca ako zameniteľné. Na „osudových križovatkách dejín“ sa mnohí jednoducho otočia na opätku a vykročia inou cestou ako doteraz…
Politici nás pred voľbami vyzývajú div nie na smrteľný zápas. A my buď zostávame radšej doma, alebo veselo meníme svojich favoritov ako mobilné telefóny. Kto rozsúdi, či toto je vyspelá demokracia, demokracia v kríze, alebo rovno vyspelá kríza demokracie? Jedno je isté: politici sotva.