Grécky dlh v porovnaní s HDP je vysoký. No, ako v New York Times pripomenul ekonóm Paul Krugman, vysoké dlhy majú mnohé iné krajiny a dostávajú sa z nich aj bez bankrotu. Dlh USA v roku 1946 dosahoval 271 miliárd dolárov a v roku 1956 dokonca 274 miliárd. Lenže kým v roku 1946 tvoril 122 percent HDP, o dekádu neskôr znamenal už o polovicu menej. USA neznížili dlh, ale „vyrástli“ z neho – zvýšením HDP.
Toto však Grécko urobiť nemôže. Jeho obézny verejný sektor je výsledkom nerovnomerného vývoja hospodárstva, kde prakticky niet príležitostí. Na tom sa podpísali všetky garnitúry od druhej svetovej vojny. Kríza znížila príjmy z turizmu, čo je jeden z hlavných finančných zdrojov krajiny. No a ďalším dôvodom je euro. Atény nemali v rukách nástroje, ktorými by možno odvrátili pohromu. Pravdaže, keby chceli. Lenže nechceli nielen oni – miestni politici napravo i naľavo, ale nechcela ani eurozóna. Lacné úvery a prílev kapitálu vďaka euru znamenali aj infláciu. Keď kríza zastavila to dobré, Grékom zostali len vysoké ceny (áno, aj výplaty, lenže na tie už dnes nemajú). Tento vývoj bol zrejmý. Žiaľ, grécki politici naďalej klamali a eurozóna sa naďalej tvárila, že sa nič nedeje. A už keď sa aj dialo, za pomoc Grécku sa musel prihovárať americký prezident…
Grécko nemá ekonomické kapacity a finančné zdroje na to, aby zo svojho dlhu vyrástlo. Musí si ho teda odtrhnúť od úst. Realita je neúprosná: tí ľudia hádžuci dlažobné kocky po policajtoch zníženiu svojej životnej úrovne neutečú. A násilnými demonštráciami veci nezlepšia, skôr zhoršia. Lenže reči o lenivých južanoch, ktorí si všetko zavinili svojimi 13. platmi, majú v našich končinách iný účel. Ľudia, ktorí slepo prikyvujú, si asi neuvedomujú, že tí, čo ich šíria, pri tom nemajú na mysli grécke, ale naše platy a naše sociálne vymoženosti. Fráza: „Buďte ticho, lebo dopadnete ako Gréci,“ čoskoro vstúpi do nášho verejného slovníka. Naozaj v náš prospech?
