Alebo by sa dalo skonštatovať to, čo bolo jasné pred rokom: fašizujúce elementy úspešne spravili z rómskej menšiny politikum v tom najhoršom zmysle slova. A SNS dnes musí loviť tam, kde začala strácať – na krajnej pravici.
Lenže nepostačí, keď meštiačik pohoršene zvraští nos, povie si: „Fuj!“ a vráti sa k pohodliu svojich predsudkov. Nacionalisti totiž hrajú tými istými kartami ako on. To, že sú mu osobne nesympatickí a že majú špinu za nechtami, ich od neho neoddeľuje až tak veľmi, ako mu to nahovárajú tí, čo chcú jeho hlas.
Anna Belousovová sa dostala až k podstate tých predsudkov. SNS vraj „strhla masku pokrytectva a pomenovala problém“. Áno: takzvaná úprimnosť je mantrou „novej“ európskej politiky. Týka sa lepenistov, haiderovcov, berlusconiovcov, slotovcov, ale aj ficovcov či sulíkovcov. Dôvody, pre ktoré je vysoko ritualizovaný jazyk diplomacie, platia i pre jazyk politiky: problémy sa dajú pomenovať pravdivo i bez toho, aby sme niekoho oberali o rešpekt. Tí, čo sa oháňajú svojou verbálnou úprimnosťou, často len nahrádzajú argumenty vášňami.
Druhý predsudok je dieťaťom sociálnej demagógie, ktorá sa u nás dlhodobo pestuje: keď máme málo, je to preto, lebo nám z koláča ktosi neoprávnene ujedá. Pre niekoho sú to dôchodcovia, pre iného nezamestnaní, pre ďalšieho Rómovia, alebo hoci Gréci. V spojení s „úprimným jazykom“ táto viera vedie až k presvedčeniu, že problémy sa nemusia riešiť, stačí ich odstrániť. Belousovová tak vehementne opakovala „kto nepracuje, nech neje“, až to občas pripomínalo „kto nepracuje, nech nie je“.
Plagátová aféra splnila svoj účel. Po prvé, všade sa o nej písalo, po druhé, reakcia na prelepenie plagátov umožnila činovníkom strany ešte raz zopakovať ich demagogický obsah. Povedať „Fuj“ však nestačí. SNS len primitívnou formou vyslovuje to, čo si mnohí iní myslia tiež, akurát to vedia sofistikovane zaobaliť.