Zákon vytvoril dve kategórie poskytovateľov sociálnych služieb – verejných (vytvorených obcou alebo krajom) a neverejných (súkromných a cirkevných). Samosprávnym úradníkom vložil do rúk právomoc rozhodnúť, do akého zariadenia klienta pošlú. Pri rozhodovaní samozrejme uprednostňujú zariadenia verejné. Do neverejného môže ísť senior v len prípade, že v celej republike niet voľného miesta. Alebo v prípade, že si pobyt v plnej výške zaplatí.
Ústavný súd svojím verdiktom z mája tohto roka potvrdil, že zákon je diskriminačný. Reagoval tak na podnet, ktorý iniciovala poslankyňa Gibalová (KDH). Nápravu bude mať v rukách budúca garnitúra. Tá súčasná, sociálna – ako sama seba rada nazýva – si teda môže na svoje konto pripísať ďalší nesplnený záväzok voči staršej generácii.
Starobe sa vyhnúť nedá. Určite sa však dá vyhnúť tomu, aby sa starý človek cítil vytesnený na okraj spoločnosti a ešte aj šikanovaný – vinou politikov, ktorí nielenže prijímajú zlé rozhodnutia, ale nie sú ani schopní ich napraviť.