Aká veľká bude 'veľká zmena'?

Aj v každodennom živote je niekedy ťažké nájsť hranice medzi tým, čo je rozumné, čo je pragmatické a čo je cynické. A to hovoríme o bežných situáciách, v ktorých vystupuje každý sám za seba. Čo potom ešte v politike, kde zúčastnení vystupujú v mene desiatok a stoviek tisícov ľudí, ktorí im dali vo voľbách svoj hlas.

24.06.2010 09:41
debata (36)

Z pohľadu celej spoločnosti je akiste rozumné, keď sa nová vláda zhodne na tom, že prioritou je nemíňať viac, než si ako štát môžeme dovoliť, prípadne ak už míňať na dlh, tak len na veci, ktoré sú nevyhnutné a ktoré nie je možné zaplatiť inak. Rozumnou prioritou je nepochybne tiež boj proti korupcii, klientelizmu a za nastolenie normálnych pomerov v justícii. Keď si teda pravicové strany postavili tieto programové zásady ako body, ktoré majú prednosť pred všetkými ostatnými, zachovali sa rozumne.

Zúčastnené strany však neviedla k takému rozumnému postupu ich filantropia či skrytá túžba obetovať sa na oltár vlasti. Pochopiteľne, každý, komu výsledok volieb ponúka takú možnosť, chce vládnuť. A každý, kto chce vládnuť, chce zostať pri moci aspoň tie štyri roky, ktoré u nás ohraničujú jedno volebné obdobie. Kompromisy a programové minimá, ktoré vzišli z rokovaní SDKÚ, SaS, KDH a Mostu – Híd, sú teda výsledkom pragmatických úvah o tom, ako nebyť „cukríkom na tanieri“ pre opozičný Smer.

Problém je, že keď karty rozdáva pragmatizmus, rozdáva ich na obe strany: na stranu rozumnú i na tú cynickú. Keď sa SDKÚ vzdá niektorých svojich sociálnych návrhov, SaS registrovaných partnerstiev či dekriminalizácie marihuany, KDH svojej „vatikánskej“ agendy a Most menšinovej legislatívy – čo vlastne zostane? Konsolidácia verejných financií, Zákonník práce a príprava na experimentovanie s odvodovým bonusom. Hm. Volič, ktorému sa pred voľbami nahováralo, že voľba proti Smeru, SNS a HZDS, je voľbou svetonázorovou, priam „civilizačnou“, má o čom premýšľať.

Premýšľať môže napríklad o tom, prečo strany, ktoré čosi sľubujú ľuďom pred voľbami, po voľbách zasa sľubujú sebe navzájom, že ich predošlé sľuby boli vlastne nepotrebné taľafatky, ktoré môžu počkať (na neurčito). Prečo sa, pekne po marxisticky, agenda každej našej vlády delí na „materiálnu základňu“ a „duchovnú nadstavbu“ – pričom nadstavba je v realite dobrá tak akurát na chytanie hlasov pred voľbami.

Veru. Naša politika sa už dvadsať rokov točí len okolo našich peňaženiek a žalúdkov. Boje o idey, ktoré formujú tvár Európy a západného sveta, prenechávame iným. Nanajvýš tak poštekujeme spoza pece.

36 debata chyba
Flowers