Bežný Stredoeurópan pravdepodobne zvraští nos odporom pri predstave nútených sobášov. Rodina býva predsa zásadnou emocionálnou i materiálnou investíciou v živote. Zaujímavé, že naše nosy zostávajú nepokrčené pri predstave nútenej práce. Aspoň vtedy, keď sa to netýka nás osobne. Práca je pritom nemenej zásadnou investíciou – rodinu si nemusí založiť každý, no každý sa nejako musí živiť. Navyše aj tí, čo rodinu majú, prežijú v práci často podstatne väčšiu časť svojho dospelého života ako so svojimi partnermi či deťmi.
Prečo teda podaktorí prefíkaní zamestnávatelia môžu s ľuďmi narábať ako s onucami? Pretože takmer všetko, čo sa tu za dvadsať rokov urobilo, urobilo sa iba v ich záujme. To, pravda, ešte samo osebe nie je zlé: v krajine, ktorá permanentne bojuje s vysokou nezamestnanosťou, sú správne všetky snahy povzbudiť tvorbu pracovných miest. Problém je, že ruka v ruke s nimi nejdú snahy dozerať na ich kvalitu.
„Trh práce“ je síce fajn koncept, no v každodennom živote je to trochu inak. Ľudia sú determinovaní svojím vekom, skúsenosťami, vzdelaním, rodinným stavom a, samozrejme, regiónom, v ktorom žijú. Reči o flexibilnosti neobstoja zoči-voči realite, v ktorej sa každý z nás pohybuje na svojom vlastnom pracovnom mikrotrhu.
Na ňom nielenže neexistuje ani len teoreticky nekonečné množstvo ponúk, ale veľmi často neexistuje ani možnosť odmietnuť tie zlé – keď žiadna dobrá nie je naporúdzi. „Zákazník“, ktorý si na trhu vyberá „tovar“ (pracovné ponuky), je v skutočnosti tovarom, ktorý sa musí predať za akúkoľvek mizernú cenu, keď chce prežiť.
Ideou západoeurópskeho „štátu blahobytu“ bolo, aby človek mohol donútiť pracovný trh k lepším ponukám okrem iného aj tým, že bude mať možnosť urobiť dočasný „úkrok bokom“ bez toho, aby stratil sebaúctu. Je jasné, že čosi také je nemožné v štáte, kde je sociálna sieť súborom almužien a v ktorom sa bežne propaguje sociálny rasizmus, podľa ktorého sa delíme na úspešných a lenivých. V takom štáte nepomôže moralizovanie ani jalová rétorika, akú predvádzala napríklad bývalá vláda.
Čo pomôže, sú funkčné (rýchle) súdy a arbitráže, inšpektoráty práce a také odbory, ktorých účelom nebude len poskytovať alibi „kapitánom priemyslu“. Dovtedy bude v mnohých prípadoch naozaj platiť, že sme krajinou sluhov. Niektorých našich „pánov“ nevynímajúc: napokon vieme, že najhoršími pánmi sú obvykle bývalí sluhovia.