Bude táto odpoveď zároveň aj odpoveďou na otázku, ako budú vyzerať vzťahy medzi hlavou štátu a exekutívou v nasledujúcich rokoch?
Keď Gašparovič kandidoval za hlavu štátu po prvý raz, stačilo mu „myslieť národne“, keďže bol kandidátom nacionalistických síl, združených v takzvanom národnom bloku. Na zvolenie však potreboval, aby jeho protihráčom v druhom kole bol Vladimír Mečiar. Proti Mečiarovi išli so zapchatými nosmi vhodiť svoje hlasy pre Gašparoviča aj ľudia, ktorí by to za iných okolností nikdy neurobili.
Po voľbách roku 2006 nadišla nová etapa. Do popredia sa dostala druhá časť Gašparovičovho hesla: tá, podľa ktorej „cíti sociálne“. Odmenou mu bolo znovuzvolenie v roku 2009. Okrem „sociálneho cítenia“, ktoré mu vyslúžilo podporu vládneho Smeru, sa oň postaral aj fakt, že strana Smer nedokázala postaviť vlastného kandidáta. A možno ho ani príliš nehľadala – v rámci stratégie vytláčania SNS na okraj bolo pre Smer výhodnejšie podporiť „národného“ kandidáta, ako potom až do volieb počúvať kritiku z nacionalistického tábora.
Gašparovič nebol v skutočnosti nikdy až natoľko „človekom Smeru“, ako to vyzerá v praxi. Za to, že to tak v praxi naozaj vyzerá, môže skôr jeho oportunizmus. Vďaka nemu a vďaka sklonom k nekonfliktnému riešeniu situácií sa prepracoval od podporovateľa mečiarovských neústavných krokov a nočných privatizácií v polovici 90. rokov až k obhajcovi „ľudí práce“ za Ficovej vlády.
Otázkou zostáva, či v nadchádzajúcom volebnom období (ktoré sa zhruba kryje aj so zvyškom jeho druhého termínu v kresle prezidenta) dá radšej prednosť svojmu oportunizmu, alebo zostane lojálny voči svojmu politickému tútorovi.
Ten mu už nemôže pomôcť k ďalšiemu termínu vo funkcii. Lenže opozícia môže hrať na rozpad vlády a predčasné voľby. V takom prípade by sa mohol Gašparovičov tútor pokojne zjaviť na Úrade vlády ešte prv, ako prezident odovzdá funkciu niekomu ďalšiemu. Inými slovami, kľúč k odpovedi na otázku, či bude Gašparovič k Radičovej vláde „korektný“, alebo jej bude robiť zle, má najskôr v rukách naďalej Robert Fico. A ako by vlastne mohol prezident robiť vláde zle?
Rôzne: napríklad testovaním pripravenosti krehkej parlamentnej väčšiny na dôležité hlasovania – nezabúdajme, že na prelomenie prezidentského veta potrebujú zákony pri druhom hlasovaní kvalifikovanú väčšinu. To znamená takú, akú nedokázali nazbierať predvčerom pri prvej voľbe predsedu parlamentu.