Všetci sa svorne zhodujú v názore, že imunita je prežitkom a mala by sa týkať jedine výrokov v Národnej rade. Treba dodať, že v tomto prípade je naozaj opodstatnená. Pretože aj keď na parlamentnej pôde zaznejú hlúposti a invektívy, z ktorých naskakuje husia koža, ich autori by predsa len nemali byť trestaní.
Nie je však ani najmenší dôvod, prečo by kolegovia mali rozhodovať napríklad o osude poslanca, ktorému hrozí trestné stíhanie. A prečo by poslanec mal byť chránený aj pred postihmi za priestupky.
Na zmenu v tomto smere treba ústavnú väčšinu 90 hlasov. Prvá Dzurindova vláda ju mala vo vrecku, no nič zásadné sa nezmenilo. Počas Ficovej éry sa dostala imunita na program dňa celkom päťkrát. Raz bol problém v tom, že návrh opozície nemohla podporiť koalícia, potom zasa naopak.
Predsedu parlamentu Pašku (Smer-SD) nepodržali ani koaliční kolegovia. A poslankyňa Zmajkovičová (Smer-SD) v poslednej chvíli cúvla sama, pretože by vraj beztak nezískala potrebnú podporu.
Sčítané a podčiarknuté: Nech obmedzenie imunity navrhuje ktokoľvek a kedykoľvek, nikdy „to“ nevyjde. Dôvody, ako neúspech vysvetliť, sa vždy nájdu. No predovšetkým sú to väčšinou dôvody fiktívne. Vyzerá to skôr tak, že medzi poslancami existuje tichá dohoda, na základe ktorej sa vždy nájde spôsob, ako dupnúť na brzdu a nepovedať pritom rovno: „Milí občania, my sa imunity vzdať nechceme!“
Bohužiaľ, do tohto scenára zapadá aj plánované referendum, v ktorom sa má o tejto otázke hlasovať na podnet Sulíkovej SaS. Je pravdepodobné, že referendum sa skončí neúspešne pre nízku účasť voličov. A ak budú politici tvrdiť, že by si imunitu radi obmedzili, no samotní občania im v tomto smere nedali jasný signál, bude to už vrchol pokrytectva.
