Vzťahy Slovenska s Maďarskom sa tentoraz s veľkou pravdepodobnosťou nebudú dať napraviť tak ľahko, ako keď ich naprávala široká ľavo-pravá koalícia prvej Dzurindovej vlády po konci panovania Mečiara a jeho xenofóbnych spoluvládcov. Kto neverí, nech si pripomenie, že práve v týchto dňoch vchádza do platnosti novelizovaná podoba nášho zákona o štátnom občianstve. Tá bola nie najšťastnejšou odpoveďou vlády Roberta Fica na ešte hlúpejší zákon o nadobúdaní maďarského občianstva, ktorý predtým v Budapešti pretlačila vláda Viktora Orbána.
Základné kontúry sú známe. Pre Maďarsko platí, že každý štát môže svoje občianstvo udeľovať podľa vlastných pravidiel. Akurát, že situácia, v ktorej občianstvo a pas môže dostať doslova hocikto, kto sa naučí pár viet po maďarsky a vyhlási sa za Maďara, nie je príjemná pre partnerov v rámci Schengenu alebo iné štáty, ktoré majú s Maďarskom bezvízový styk. V tomto bola Budapešť už upozornená z Bruselu, ale napríklad aj z Washingtonu.
Pre Slovensko zasa platí, že každý štát môže mať v pravidlách, že dvojaké občianstvo nepovoľuje. Mimochodom, aj v Európe také štáty existujú a nikto ich preto nenazýva nedemokratickými. Akurát, že nie je správne, keď do očí bije jednorozmerný účel takej zákonnej úpravy: zakázať dvojaké občianstvo nie všetkým obyvateľom Slovenska, ale predovšetkým menšinovým Maďarom. Vzťah medzi väčšinou a menšinou sa nedá budovať na vzájomnom podozrievaní. Tým skôr, keď tá menšina v praxi prejavila menší, než malý záujem o orbánovské národné spevy a tance.
Čo môžeme očakávať? Na túto otázku momentálne nie je odpoveď. Premiérka Radičová a minister Dzurinda sľubujú, že zákon zmenia tak, aby orbánovské tance zostali eliminované, no zároveň aby netrestali maďarskú menšinu. O podrobnostiach však stále mlčia. Akoby naďalej platila otázka, ktorou sa v čase prijímania nášho kontrazákona bránila Ficova vláda: „A čo iné sme mali urobiť?“