Spišiakov predchodca Ján Packa sa pred odchodom do výslužby mohol pochváliť prakticky jedinou exaktne doložiteľnou štatistikou – znížením počtu tragických dopravných nehôd na našich cestách. Objektívne povedané, to nie je málo.
Lenže keď na druhú misku váh položíme ľudsky i politicky výbušné pomníčky, akým je dodnes neuzavretá kauza Hedvigy Malinovej, alebo číre škandály („cvičná“ výbušnina v batožine nič netušiaceho cestujúceho), výsledný objektívny obraz nemôže byť, ľudovo povedané, nič moc. Tomuto obrazu vonkoncom nepomohli ani Packove spanilé jazdy obrovskou rýchlosťou na služobnom aute, ani sebaistota, s akou tento policajný generál, často teatrálne ovešaný medailami ako Leonid Iľjič, vystupoval na verejnosti.
Ako je to so Spišiakom? Ten pôsobil ako policajný viceprezident pod ministrom vnútra Vladimírom Palkom. Tým je povedané dosť. Palkov prístup k zločinu bol z hľadiska obsahu absolútne nekompromisný, no z hľadiska formy často pripomínal skôr exorcizmus, prípadne iné obrady bielej mágie. Kým Packove jednotky robili okázalé manévre na futbalových zápasoch, počas ktorých „trestali“ výtržníkov napríklad zlomením rebier a podobne, polícia za Palkových (a Spišiakových) čias napríklad rozohnala mafiánsky pohreb vodnými delami.
A minister bol vtedy do krvi urazený komentármi, ktoré nejasali nad takýmito „výkonmi spravodlivosti“. Tie úvodzovky sú pritom úplne na mieste. Pretože spravodlivosť, ktorá sa predvádza tak trochu vo westernovom štýle, možno vyhovuje adolescentným predstavám niektorých novinárov o zločine a treste, lenže pre spoločnosť nie je ani zďaleka takým prínosom, ako vyzerá na povrchu.
Jedna vec je istá: Spišiak vo svojej profesionálnej kariére nikdy nedal nikomu zámienku pochybovať o jeho čestných úmysloch. A minimálne verbálne prejavoval vždy otvorenosť a odvahu: napríklad vtedy, keď ako prvý policajný funkcionár u nás povedal, že chápadlá organizovaného zločinu siahajú až do Národnej rady SR.
Ako občania tohto štátu by sme si mali želať, aby nový policajný prezident vo funkcii uspel. No ako premýšľajúci občania pritom nezabúdajme, že skutočným meradlom úspešnosti majú byť vyriešené a uzavreté prípady, ktoré sa končia odsúdením zločincov. Nie divadielka pre pouličnú verejnosť.