Tentoraz Richard Sulík vypustil hlášku „vskutku hodnú“ najvyššieho ústavného činiteľa. Predseda Národnej rady sa rozhodol, že zmluvy na rekonštrukciu Bratislavského hradu zverejní na internete. Na tom by nebolo nič zlé, zarážajúci je však motív: vraj ich nemá čas čítať, no verí, že ak ich zverejní, nájde sa niekto, kto upozorní na ich nedostatky.
Je to rovnako absurdné ako predstava, že by sudca prišiel ráno do práce, a keďže by na preštudovanie spisu nemal čas, hodil by ho na net s tým, že azda ho nejaký bloger preštuduje a skomentuje.
Keby sme Sulíka nepoznali ako ambiciózneho politika, jeho správanie by sa dalo označiť ako „oblomovčina“. Podľa slovníka cudzích slov tento výraz označuje pasívnych jedincov, ktorí nie sú schopní uskutočniť svoje predstavy. To však rozhodne nie je Sulíkov prípad.
Jeho politika je skôr zmesou populizmu, amatérstva a rýchlokvasených riešení. Ak v nastúpenom trende bude vytrvalo pokračovať, tak sa možno do slovníka dostane ďalší výraz – sulíkovčina.