A akoby toho nebolo málo, každý minister školstva chce namiesto seriózne splnených sľubov po sebe zanechať nezmazateľný podpis pre ďalšie generácie. Či už v podobe jogy, alebo náboženstva v školách. Naozaj výnimočný bol tomto smere minister Mikolaj, ktorý školy obdaril síce potrebnou, no zle pripravenou reformou – a ako bonus ešte aj zneprehľadnil slovné hodnotenia a napríklad zo sextánov mávnutím čarovného prútika urobil žiakov „druhej ó-á“…
Zdecimované školy, či skôr ľudia, ktorí v nich pracujú, by si po týchto skúsenostiach mohli od budúcej vlády skromne želať, nech ich, preboha, aspoň neničí, ak už nepomáha. Podozrenie, že sa bude história opakovať, vzbudzuje totiž už samotný vládny program v tejto oblasti. Napríklad absencia záväzku financovať výskum v súlade s normami EÚ alebo opomenutie Bolonskej deklarácie, ktorá hovorí o zladení vysokoškolského štúdia v rámci únie. Oproti tomu nechýba záväzok, že sa v školách bude potláčať memorovanie, čo nielenže pripomína iné populistické sľuby (odstrániť čakanie u lekára), ale vyvoláva obavy z nedostatočnej zorientovanosti v problematike. Ide totiž o problém skôr podružný než podstatný.
Akékoľvek obsahové zmeny v školstve narážajú na jednu jedinú zásadnú prekážku – ak sa majú naozaj presadiť v praxi, musia ich uskutočňovať kvalifikovaní pedagógovia. To znamená pedagógovia primerane ohodnotení. Absolútnou prioritou pre školstvo je dnes dostať doň viac peňazí. Je to podmienka nielen jeho rozvoja, ale priam záchrany. Tomuto cieľu by nový minister Eugen Jurzyca – so svojou autoritou i odbornou kvalifikáciou – mal rozumieť. S peniazmi súvisí toľkokrát skloňovaná kvalita škôl, či už základných, stredných, alebo vysokých.
V neprospech Slovenska hovoria mnohé štatistiky, či už ide o podiel vysokoškolsky vzdelaného obyvateľstva, alebo o podiel z HDP venovaný vede, výskumu a vzdelávaniu. Dôsledky v podobe hlúpnutia populácie či odlevu kvalifikovanej pracovnej sily sú naozaj hrozivé. Preto je práve školstvo rezortom, v ktorom treba obrátiť doterajší kurz o 180 stupňov.