Richard Sulík a Obyčajní ľudia sa dohodli. Sulík sľúbil priniesť ich požiadavky na vládu a oni dali „verejný sľub“, že nevystúpia z klubu SaS. A keby áno, tak sa vraj vzdajú poslaneckých mandátov. Aké je to ľahké. Alebo aj nie.
Čo hovorí ústava? „Poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.“ Ústava aj vymenúva dôvody, pre ktoré môže poslanec prísť o mandát. Taký, podľa ktorého by musel opustiť parlament preto, lebo sa dostal do názorového konfliktu so svojou stranou či koalíciou, medzi nimi nie je.
Keď sa poslanec rozhodne vzdať sa mandátu hoci aj na protest proti zlému počasiu, nikto ho nemôže nútiť v mandáte pokračovať. Lenže to isté platí opačne: nikto mu nemôže prikázať mandátu sa vzdať, ak neplatí aspoň jedna z podmienok vymenovaných v ústave.
Akú váhu má v tomto svetle „verejný sľub“? Nijakú, pretože aj sankcie za jeho porušenie sú nijaké. Následky typu „ak to nedodržia, urobia si hanbu“ hádam nebudeme s vážnou tvárou považovať za sankcie. Nie v kontexte slovenskej politiky.
No otočme si to aj z druhej strany: predstavme si, že dôjde k situácii, keď poslanec, ktorý dal takýto „verejný sľub“, bude môcť v parlamente svojím hlasom odvrátiť niečo, čo považuje za katastrofu. Ako sa zachová? Odstúpi, pretože bude ctiť „verejný sľub“, ktorý dal jednému z politikov? Alebo zotrvá, pretože bude ctiť ústavou predpísaný sľub poslanca, v ktorom sa zaviazal, že bude plniť svoje povinnosti v záujme občanov? Sľub, ktorého zloženie je, mimochodom, jednou z podmienok na to, aby mohol poslanec vôbec začať vykonávať svoj mandát?
Obyčajní ľudia pred týždňom tvrdili, že ich program je pre nich taký dôležitý, že sú kvôli nemu ochotní povaliť koalíciu, ktorej sú súčasťou. Teraz v podstate tvrdia, že ak by v budúcnosti hrozilo, že sa už nebudú považovať za súčasť koalície, radšej vrátia mandáty – a odovzdajú ich tak niekomu, kto bude „bezproblémový“.
Inými slovami, Obyčajní ľudia sa dobre zabávajú. Na Sulíkovi alebo na voličoch. Alebo na všetkých naraz. Aj pred sľubom bolo jasné, že budú hlasovať za programové vyhlásenie vlády. Toto je hra, ktorú môžu len ťažko prehrať. Igor Matovič a jeho traja kolegovia sa mandátov vôbec nemusia vzdať. No zároveň platí, že aj keby sa ich s veľkou mediálnou slávou vzdali – niekedy, keď budú zasa raz voľby na spadnutie – ich plánom na vlastnú politickú stranu, o ktorých sa hovorí, by to vôbec neuškodilo. Možno práve naopak.
Nemá veľký význam riešiť otázku, čo lepšie mal teda Sulík urobiť, než mámiť z Obyčajných ďalší sľub (hneď po voľbách mu vraj sľúbili, že nebudú neriadenými strelami). Táto otázka totiž nemá dobré riešenie. Dnes už nie.