Predseda Najvyššieho súdu Štefan Harabin má preto, technicky vzaté, pravdu, keď hovorí, že finančná kontrola z ministerstva financií, ktorú on sám opakovane nevpustil na Najvyšší súd, sa „spolitizovala“. Lenže minister financií Ivan Mikloš je na rozdiel od Harabina presvedčený, že z toho, že je to kontrola „politická“, nevyplýva, že ju môže Najvyšší súd odmietať.
V najnovšom spore medzi novou vládou a bývalým ministrom spravodlivosti ide o iksté opakovanie toho istého príbehu: nezávislosť súdnictva si mnohí sudcovia vykladajú tak, že sú nezraniteľní a nedotknuteľní. Napríklad, ako v tomto prípade, aj čo sa týka kontroly narábania s verejnými peniazmi. No; človek nemusí byť znalcom zákrut našich paragrafov na to, aby o tom silne zapochyboval.
Ministerstvo financií tvrdí, že podobné kontroly sa na Najvyššom súde konali aj v rokoch 2007 a 2009 – čiže za bývalej vlády, v ktorej bol Harabin najprv ministrom a neskôr sa presunul na dnešnú pozíciu. Ak sa ukáže, že to bolo naozaj tak, potom bude musieť predseda Najvyššieho súdu vysvetliť, prečo mu ministerské kontroly narábania s verejnými peniazmi neprekážali už vtedy a prečo sa už vtedy proti nim neohradil s tým, že ministerstvo postupovalo protiústavne.
A ak sa ukáže, že uznesenie Ústavného súdu, na ktoré sa Harabin pri zdôvodňovaní svojho odporu proti kontrole odvoláva, sa v skutočnosti týkalo niečoho iného, a že v tom prípade buď nevie, o čom hovorí, alebo zavádza (ako to tvrdí predseda ústavnoprávneho výboru parlamentu Radoslav Procházka), potom už ani nič vysvetľovať nebude treba. Potom bude totiž zjavné, že Harabin nemá problém s tým, či môže narábanie s verejnými financiami na „jeho“ súde kontrolovať ministerstvo financií, ale s tým, že ho podľa neho nesmie kontrolovať ministerstvo, ktoré vedie Mikloš. Inými slovami, že ak sa kontrola „spolitizovala“ nežiaducim spôsobom, stalo sa tak v jeho intenciách a jeho pričinením.
Je pekné, že Najvyšší súd chce zavesiť všetky zmluvy týkajúce sa narábania s verejnými financiami na internet. Aj to, ako Harabin hovorí: „Nemáme čo tajiť. Občania si sami môžu urobiť obraz hospodárenia s verejnými prostriedkami.“ Potom je už však ťažko pochopiť, prečo si „obraz hospodárenia“ nemôžu urobiť aj odborníci – ktorí, na rozdiel od laickej verejnosti, dokážu vidieť viac a dokážu aj klásť otázky. Alebo je to práveže pochopiteľné: to v prípade, že by otázky odborníkov boli zo strany Najvyššieho súdu ťažko zodpovedateľné.