V centrále NATO z toho musia mať hrôzu. K prísne utajovaným vojenským skutočnostiam sa totiž dostávajú aj ľudia, ktorí získali previerku, hoci neboli splnené zákonné podmienky.
Všetko naznačuje, že v prípade dosadenia Hudeca išlo o podvod. Kto za ním stojí, sa však zrejme, tak ako je to u nás zvykom, nedozvieme.
Problém nie je len v tom, že vedenie Národného bezpečnostného úradu, ktoré previerky udeľuje, pôsobí nedôveryhodne. Chýba aj dôsledná kontrola tajných služieb, na ktorých činnosť vynakladá štát pritom stovky miliónov eur. Politici tajné služby až pričasto zneužívajú. Tie neraz slúžia skôr mocenským cieľom politikov ako záujmom štátu. Situácia je rovnaká už od čias Vladimíra Mečiara, len sa o tom na verejnosti menej hovorí.
Kauza Hudec odzrkadľuje, ako medzi sebou bojujú agenti vo vojenských spravodajských službách, za ktorých chrbtami sa skrývajú politici a tí čo s citlivými údajmi kšeftujú. Dopláca na to Slovensko, ktoré si tým získava povesť nedôveryhodného partnera.
Táto kauza jasne ukázala, že najväčším problémom ministra obrany Ľubomíra Galka nie je angličtina. Darmo, riadiť ostrieľaných špiónov nie je to isté, ako riadiť hypermarket.