Otázne je, kde vlastne ešte môže vziať. Väčšinou už naozaj veľmi niet odkiaľ. Pri pomaly západných cenách sú tu zúfalo nízke mzdy, ktoré by zamestnávatelia radi videli ešte nižšie. A z nich plynúce nízke odvody, z ktorých nemožno vyčariť vysoké dôchodky.
Nečudo preto, že ak minister práce Jozef Mihál naozaj poberateľom penzií obmedzí možnosť súbežne pracovať, hoci aj len v štátnej správe, začnú zrejme nahlas kričať. Pravda, niektorých by sa z ich „trafík“ naozaj patrilo vyduriť. Každý zaiste vo svojom okolí pozná zazobaného úradníčka s vysokým dôchodkom. Alebo predčasného penzistu, ktorý šikovne zotrval na pôvodnom teplom fleku. Na takých nech si minister posvieti. Nech ich pohľadá v systéme. No prečo by mal prepúšťať plošne? Aj tých, čo si chcú len sami poradiť, aby prípadne od štátu nemuseli pýtať iné dávky na prežitie?
Mihál, aj keď pod dohľadom premiérky, už vypočul podobný hlasný krik mladých. Nijaké príplatky pri narodení detí sa rušiť nebudú. Veď mladí tiež majú svoju pravdu. Chcú postaviť dom, zasadiť strom. A nevedia si nájsť prácu, v ktorej by na to zarobili. A dane a odvody už čoskoro zaplatia aj z toho, že dýchajú vzduch. Priviesť k tomu na svet ešte aj deti bude pomaly už len záležitosť základných ľudských pudov. Pretože na tých, ktorí pre spoločnosť vychovávajú nových daňovníkov, by štát takisto rád ušetril čo najviac. Mamičkám však, pre zmenu, po novom umožní zarobiť si. Nech na tej „dovolenke“ nezlenivejú.
Aj takéto paradoxy dnes približujú novú vojnu generácií. Mladých kvári pocit, že starí im zaberajú miesto a že ich musia v dôchodku „živiť“. Neuznávajú, že starí si svoje už odrobili na tých ešte starších. Penzisti vraj nič nepotrebujú, beztak už veľa pokazili, dopustili predsa komunizmus. Starých zase až zlosť chytá, keď im mladí okato dávajú najavo, že vek odpočinku, ktorý šťastnejší penzisti z vyspelých krajín využívajú hoci na cestovanie okolo sveta, majú v slovenských pomeroch chápať len ako čakanie na smrť.
Ak sa ministrovi Mihálovi podarí dosiahnuť pokoj zbraní a pritom aj ušetriť štátu peniaze, mali by mu jeho príjem zdvojnásobiť. Ak nie, nuž, čo sa dá robiť. Tak, ako sme kedysi prežili blokádu, prežijeme hádam aj dnešný blahobyt…