Keďže nezamestnanosť mladých a vzdelaných ľudí nie je v rámci Západu iba našou špecialitou, štatistiky by mali byť odpoveďou aj pre prívržencov utópie stopercentne voľnotrhovej civilizácie bez civilizovanosti, kde vraj dobro vzniká ako vedľajší produkt života „každý sám za seba“. A ktorí, keď sú konfrontovaní s faktami, v mene udržania dôveryhodnosti tejto utópie opakujú, že kvalita si vždy cestu nájde a že šikovných ľudí trh ocení sám od seba.
Nenájde a neocení. Určite nie automaticky a celoplošne. Z celkového počtu 375-tisíc nezamestnaných je u nás viac než 58-tisíc mladých ľudí do 24 rokov. Z nich je 25-tisíc absolventov. Koho obviniť? Bývalú vládu? Krízu? Školy? Alebo samotných absolventov?
Súčasná vláda vo svojom programe nešetrí sľubmi. Medzi svoje najdôležitejšie úlohy zaradila: „riešenie nových sociálnych rizík: tzv. pracujúcej chudoby, zostarnutia v chudobe a rizika, keď vzdelanie prestáva byť dostatočnou ochranou pred hrozbou nízko platenej práce či nezamestnanosti“. Samozrejme, hneď dodáva, že „súčasný sociálny štát zlyháva pri riešení týchto akútnych sociálnych rizík“.
Sväté slová. Akurát nie je celkom jasné, ako môže zlyhávať niečo, čo neexistuje. Len z toho, že Robert Fico za svojej vlády tisíckrát zopakoval, že buduje sociálny štát, ešte žiaden sociálny štát nevznikol a vzniknúť nemohol. Celkom určite by o tom mohla čosi vedieť aspoň predsedníčka novej vlády. Iveta Radičová predsa nemalú časť svojej kampane postavila na dokazovaní, že Fico v skutočnosti žiaden sociálny štát nebuduje – a aj preto sľubovala „ozajstnú sociálnu politiku“.
Dnes je všeličo inak. „Ozajstná sociálna politika“ sa stáva obeťou škrtenia verejných financií. „Pracujúca chudoba“ môže byť predbežne rada, že je aspoň pracujúca. Nespokojných vyzýva minister práce vziať rozum do hrsti a vycestovať do zahraničia. Trh automaticky neoceňuje ocenenia hodných, ale momentálne vhodných. Žiadna neviditeľná ruka nezmení montážne haly na sofistikovanú výrobu, ani zaprášené kabinety na špičkové vedecké a výskumné pracoviská.
To môžu urobiť iba ľudia a ich investície. A pri nich je účasť vlády (priama či nepriama) v krajine našej veľkosti a našej ekonomickej sily nevyhnutná. Slovenskom sa nepotulujú tisícky absolventov Oxfordu či Yale: aj v absolútnych mierkach nie najkvalitnejšia domáca vysoká škola by mala preto byť v našom prostredí čímsi viac než žiadna. Keď nie je, vypovedá to viac o kvalitách prostredia než o kvalitách uchádzačov o prácu.
