Pri úvahách o imunite by sa azda dalo diskutovať, prečo by mala spoločnosť trestať občana za určité výroky, ktoré považuje za neprijateľné, a netrestať za rovnaké výroky verejného činiteľa, lebo ten ich povedal na pôde parlamentu (pritom často práve vďaka tomu zaznievajú v priamom prenose a ich dosah na spoločnosť je nepomerne väčší). No keby sme hneď chceli aj diskutovať o tomto, určite nebudeme vážne diskutovať o tom, prečo by mali byť chránení napríklad opití poslanci za volantom – v tých najlepších papalášskych tradíciách.
Patrí k absurdnostiam našej ponovembrovej éry, že návrh na zúženie imunity poslancov sa prakticky v každom volebnom období vracia ako bumerang iba preto, aby ho poslanci zasa raz odložili ad acta.
Len v rámci uplynulej dekády sa fraška zopakovala v rokoch 2003, 2004, 2006 a 2007. Raz svoj návrh stiahol samotný poslanec, ktorý s ním prišiel, pretože ho vraj kolegovia presvedčili, že ústava nie je trhací kalendár a nemala by sa pričasto otvárať. Inokedy sa pre návrh v poslednej, rozhodujúcej chvíli „nenašla politická vôľa“. Alebo – a to je najskôr aj súčasný prípad – návrh neuspel, pretože ho potopil neúspech vládno-opozičného handlovania a kladenia si podmienok (keďže ide o zmenu ústavy, vláda na schválenie zmeny zvyčajne potrebuje hlasy opozície a naopak).
Výsledkom v každom prípade je, že v slovenskom parlamente dnes takmer nie je politik, ktorý by už aspoň raz priamo či nepriamo netorpédoval pokusy o nastolenie normálnych, nepapalášskych pomerov. Ficovi aj Dzurindovi ľudia by si mohli v tomto pekne „naprieč spektrom“ podať ruky…
Vždy, keď sa návrh na zúženie imunity objaví a vzápätí zmizne, hovorí sa o nemorálnosti politikov, o ich pokrytectve a podobne. To je, samozrejme, pravda. Lenže je tu ešte jeden aspekt. V Európe sa otázka zúženia imunity politikov neberie ako záležitosť morálky. Ak by sme sa pri tvorbe zákonov a vyžadovaní ich dodržiavania spoliehali na osobnú morálku našich volených zástupcov, boli by všetky štáty na tom dnes rovnako zle.
Zúženie imunity je v rámci EÚ chápané aj ako súčasť širšej protikorupčnej agendy. Zákonom chránení opilci za volantom sú totiž možno farbistý, no zďaleka nie jediný prejav toho, ako to vyzerá v spoločnosti, v ktorej zákony majú slúžiť všetkým ľuďom, no najsamprv a predovšetkým tým, ktorí ich tvoria.