Ústava SR v kapitole o referende hovorí, že ním sa má potvrdzovať ústavný zákon o vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku. A že referendom sa môže rozhodnúť aj o iných dôležitých otázkach verejného záujmu. A napokon, že predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet.
Keďže referendové otázky nikto nenapadol, môžeme len hádať, či napríklad otázka o koncesionárskych poplatkoch nie je na hranici toho, čo povoľuje ústava. Plán zrušenia koncesionárskych príspevkov má predsa aj svoju časť B, podľa ktorej prejde financovanie verejnoprávnych médií na štátny rozpočet. Tým sa síce nezmení výška, no zato určite skladba rozpočtu a skladba daní, pretože to z nich pôjdu „zrušené“ poplatky. Aspoň dovtedy, kým sa iniciátorom nepodarí úplne zrušiť verejnoprávne médiá (to bude potom asi časť C).
Ústava nehovorí o úspešnosti referenda: „Výsledky referenda sú platné, ak sa na ňom zúčastnila nadpolovičná väčšina oprávnených voličov a ak bolo rozhodnutie prijaté nadpolovičnou väčšinou účastníkov referenda.“ Jednoducho povedané, referendum, na ktorom sa zúčastní necelých 23 percent oprávnených voličov, je neplatné. Úspešné by mohlo byť azda pre tých voličov, ktorých názor by – v prípade platnosti – prevážil.
Takže ako je to s úspešnosťou Sulíkovho referenda? Pomerne jednoducho. Sulíkovo referendum možno považovať za úspešné pod jednou podmienkou: že ho nebudeme považovať za referendum, ale za posledný diel predvolebnej kampane strany SaS. Čo je presne to, za čo ho považujeme od počiatku.
Ak by sme sobotňajšiu akciu mali považovať za vážne referendum, čo by z neho malo vyplývať? Že 77 percent voličov nezaujíma imunita verejných činiteľov? Alebo že v skutočnosti väčšina národa si želá, aby si verejní činitelia z našich daní pravidelne zaobstarávali nové miliónové limuzíny? A neznejú vám podobné otázky náhodou absurdne? Ak áno, potom ešte raz vedzte, že väčšina z nich mohla byť vyriešená do týždňa po vytvorení nového parlamentu. Pravdaže, to len v prípade, že by tu bola reč o „politickej vôli“ a „verejnom záujme“. Nie o dokončení volebnej kampane – tentoraz nie za svoje, ale za naše (keď už sme pri tom veľkom všeobecnom šetrení, o ktorom sa tu denne hovorí).