Kto už by mal byť dôkazom takéhoto tvrdenia, ak nie kľúčoví politickí hráči poslednej dekády – a medzi nimi aj predseda SDKÚ Mikuláš Dzurinda?
Strana SDKÚ je subjekt, ktorý donútil nie malú časť svojich voličov uvažovať podľa ponižujúceho vzorca: „Síce sú tam korupčníci, klientelisti a luhári, ale robia aj dobré veci!“ Tento druh amorálnosti sa stal síce nie výhradne, ale určite aj vďaka SDKÚ na našej politickej scéne normou. Jeho obhajcovia tvrdia, že práve toto je obsahom „reálnej politiky“ a každý, kto si myslí niečo iné, je prinajlepšom naivka.
Nečudo, že boj proti korupcii a klientelizmu, ktorý nám tu SDKÚ verbálne predvádza už roky, pochopí dnes nemalá časť jej priaznivcov ako boj proti korupcii a klientelizmu Smeru. A nečudo, keď to presne takisto pochopí nemálo prívržencov Roberta Fica. No a do tretice, nečudo potom, keď sa podozrenia, ktoré na seba títo dvaja na striedačku vyťahujú, nakoniec utopia vo všeobecnom presvedčení, že to celé je len bežná súčasť politického boja, nad ktorou sa neoplatí vzrušovať…
Princíp hodnoverného popretia vychádza z predpokladu, že o čom neviete, to vám nemôže ublížiť. Strany, ktoré sa ním riadia, tak chránia svoje hlavné figúry. Na „špinavú prácu“ majú ľudí, o ktorých detailnom pôsobení vedia šéfovia prinajlepšom iba hmlisto. Keď sa prevalí škandál, niet šéfom čo dokázať, pretože nejestvuje spojitá reťaz dôkazov či svedectiev, ktorá by viedla od vykonávateľov k zadávateľom úloh. A šéfom to umožňuje „úprimne“ poprieť svoju spoluúčasť. Aj preto je na svete plno politikov, ktorých sprevádzajú veľmi hodnoverné podozrenia z nekalostí, no len málo takých, ktorí by boli z podielu na nich osobne usvedčení.
O hodnovernosti, s akou môžu popierať podozrenia naši vrcholoví politici, si hádam už každý urobil obrázok sám a nepotreboval na to ani vidieť Dzurindove herecké etudy v televíziách. Prečo sa nechránia, prečo sa pri „špinavej práci“ – napríklad pri nečistom zháňaní peňazí pre stranu – nenechali zastupovať?
Prvou odpoveďou je, že na začiatku ich šéfovskej kariéry (aj tej Dzurindovej) to nebolo tak, že by strana chcela ich – to oni chceli svoju stranu. Bez Dzurindu by nebola SDKÚ. Pochopiteľne, ani peniaze na jej postavenie a chod. Druhou odpoveďou je, že šéfovia sa držia na vrchole nie váhou svojej osobnosti, ale váhou informácií, ktoré majú na ostatných v strane. A k nim by neprišli, keby sa sami nezamočili.
Sympatizanti SDKÚ radi vyčítajú priaznivcom Smeru, že nekriticky visia na osobe Fica. Často majú pravdu. Lenže títo voliči Fica nechcú, aby odišiel, pretože neveria obvineniam na jeho adresu. Pritom mnohí voliči SDKÚ už roky hovoria, že predseda by mal odísť a podozrenia z nekalostí, korupcie a klientelizmu berú vážne. Výsledok? Predseda zostáva predsedom a „trpezlivo, pokojne“ reční o „krištáľovo čistej“ strane a jej úmysloch… Kto sa tu komu smeje do tváre?