A preto sa uchyľujú k všetkým možným prostriedkom, aby absenciu vzájomnej dôvery prekryli „vzájomnou kontrolou“. No tu sa končí vnútorná pôda vládnej koalície a začína sa pôda parlamentnej demokracie u nás. Keď vládne strany začnú takto svojvoľne meniť pravidlá hry, z ich vnútorného problému sa stáva problém nás všetkých.
Čo to znamená, keď si poslanci fotia vlastné volebné lístky ako v SaS, alebo keď chodia voliť vo dvojici, čo je zasa novinka v podaní SDKÚ? O čom vypovedá návrh Pavla Hrušovského z KDH, aby koalícia zmenila tajnú voľbu generálneho prokurátora na verejnú? Jedno je isté: určite to neznamená väčšiu transparentnosť politiky, ktorú koalícia sľubovala. Keď už, znamená to toľko, že koaliční lídri chcú zvládnuť boje zákulisných záujmov ohýbaním zákonov upravujúcich voľby v Národnej rade.
Často sa protestuje proti tomu, keď kritici vyčítajú vládnej koalícii nejednotnosť. Do istej miery sú takéto protesty oprávnené. V parlamentnej demokracii naozaj nehodno túžiť po vláde silnej ruky, v ktorej sa rozhodnutia rodia tak, že niekto buchne päsťou po stole a povie všetkým ostatným, ako majú veci vyzerať. Lenže nenechajme sa opiť rožkom. Keď sa strany niekoľko mesiacov dohadovali o generálnom prokurátorovi za zatvorenými dvermi, mohol za tým celým byť nielen poctivý „zápas argumentov“, ale aj kupčenie a zákulisný boj intríg.
A akože sa zvyšuje demokratickosť a transparentnosť politiky, keď môže verejnosť (pekne transparentne) niekoľko mesiacov pozerať na zatvorené dvere? Keď premiérka opakovane hrozí demisiou, znamená to, že v koalícii sa vonkoncom nie všetko odohráva ako diskusná idylka, v ktorej päste neúčinkujú. Skôr to vyzerá tak, že ani šéfka koalície si nemôže byť istá, či niekto niekde za jej chrbtom po stole predsa len „nebúcha“. Síce potichu a v šere kuloárov, no možno o to účinnejšie.
Po dvadsiatich rokoch cesty k demokracii z mnohých dôvodov pomaly nie je isté, či by učebnice politológie nemali písať rovno kriminalisti. Je úplne jasné, prečo sa v takej krajine stáva z voľby generálneho prokurátora politická priorita číslo jeden. Lenže inštitút tajnej voľby existuje práve preto, aby sa aspoň trochu obmedzila moc politických centier. Chce tu niekto povedať, že tento inštitút prekáža na našej ceste k lepšej demokracii? Nie? A čím je potom jeho otvorené porušovanie okrem toho, že je to cesta späť?