Keď sa v Rusku, rozľahlej krajine s takmer nulovou skúsenosťou so samosprávnou demokraciou, vyskytujú celé oblasti, ktoré sú vo faktickej držbe miestnych podnikateľsko-politických klanov, pripadá nám to akosi pochopiteľné.
Nie síce prijateľné, ale zato vysvetliteľné. Zvláštne však je, že čosi podobné potichu tolerujeme aj u nás: v minikrajine, ktorá sa tvári, že rozumie tomu, prečo je dobré moc decentralizovať a jej výkon čo najviac približovať ľuďom v miestnych podmienkach. Pritom to, čo v takom Rusku možno ešte označiť aspoň za pochopiteľné, by malo byť u nás nielen neprijateľné, ale aj celkom absurdné.
Čo sa vlastne zmenilo od čias „kráľa Oravy“ Stanislava Babinského? Aj dnes si faktickú moc na miestnej úrovni dokážu uzurpovať rôzni lokálni boháči. Aj dnes postupujú rovnako: tých, čo majú na miestnej úrovni zastupovať občanov, si jednoducho kúpia. A krytie – minimálne politické, ale ktovie či nie aj kriminálne – im pritom poskytujú pohlavári z Bratislavy, ktorých si títo lokálni potentáti pozývajú na poľovačky, alebo pre nich organizujú iné druhy „zábavy a odpočinku“.
Od čias Babinského sa zmenilo možno akurát jedno: za komunistov ten, kto upozornil na nezákonnosť či nemravnosť miestnych potentátov, mal najmä politické problémy, zatiaľ čo dnes sú kritici vystavení zastrašovaniu alebo aj násilným útokom. Možno je to tak aj preto, lebo dnešní potentáti disponujú majetkami, o akých sa takému Babinskému ani nesnilo.
Povedať, že zatiaľ nebol dokázaný priamy súvis medzi zastrašovaním rodiny člena Ekofóra Juraja Smatanu (pričom k fyzickému útoku nedošlo len náhodou) a jeho aktivitami v Klube Strážov, je pravda. Lenže vratká a neúplná. Za posledné roky bol napadnutý nejeden ochranár a nejeden občan, čo si nechcel nechať tancovať po hlave lokálnymi bratstvami, ktoré tvoria miestni zbohatlíci a nimi skorumpovaní úradníci štátnych úradov či samospráv.
Chce niekto naozaj tvrdiť, že to všetko sú náhody? Navyše, to, že je núdza o dôkazy spájajúce útoky na environmentalistov s ich aktivitami, je často jednoducho výsledkom toho, že nikto žiadne dôkazy nehľadal a nehľadá.
Stará propaganda o ochranároch a aktivistoch ako „ľuďoch na okraji“, škodcoch, ktorí zlomyseľne kazia blahobyt väčšinovej spoločnosti, je naďalej živá. Pred tridsiatimi rokmi takéto bludy rozširovali eštebáci. Dnes tieto bludy vyhovujú novej smotánke. Tá si potrebuje legalizovať svoje čierne stavby, zriaďovať si svoje súkromné poľovnícke revíry – nie diskutovať s nejakými občanmi… Na ťahu je polícia a prokuratúra. Od ich prístupu bude závisieť, či si budeme môcť povedať, že sme už od čias eštebáckej propagandy predsa len aspoň trochu vzdialení.