O takúto popularitu privatizéri stáť nebudú. Výsledkom by tak po privatizácii bolo, že ľudia by platili za teplo viac. Otázka znie, čo teda treba spraviť s firmami, ktoré štátu nič neprinášajú?
Štát by si teplárne nemal nechať. Teplárne totiž teraz narábajú nepriamo s verejnými prostriedkami všetkých daňovníkov. Ak sa teda napríklad politik na čele štátnej teplárne v Bratislave rozhodne dotovať ceny tepla, tak Bratislavčanom sa takto nepriamo na lacnejšie teplo skladajú napríklad Michalovčania.
Privatizácia je veľmi jednoduché, ale nie ideálne riešenie tohto stavu. Privatizácia môže navyše politikov lákať aj pre vidinu všimného od privatizérov. Treba si však uvedomiť, že teplárne sú vlastne mestské spoločnosti. O tom, čo s nimi bude, by tak mali rozhodnúť obyvatelia dotknutých miest, a nie štát a vláda. Mestá by mali najlepšie poznať, čo je pre obyvateľov z hľadiska dodávok tepla najlepšie. Ak mesto nebude mať dosť odborníkov, tak môže dať prevádzku teplárne do rúk odborníkov. Štát by to však mestám nemal diktovať.
Argument, že mestá sú finančne slabé a nezvládnu potrebné investície v teplárňach, je tiež jalový. Teplárne majú obrovskú hodnotu a akákoľvek banka im dá potrebné peniaze na investície za výhodných podmienok.
Pravicová vláda pri privatizácii často priamo alebo nepriamo používa aj argument, že štát nie je dobrý vlastník. Sú to však práve politici, ktorí sú neschopní prijímať kvalitné rozhodnutia. Politici sa nevedia obklopiť kvalitnými odborníkmi. Politici zahmlievajú. A politici v štátnych teplárňach roky šafária. Už si zvykli, že najlepšie je v štátnych firmách sa „zabetónovať“, nikomu nič nepovedať a potichu si bašovať. Politici to neriešia. Doteraz sa nenašla vláda, ktorá by nariadila teplárňam zverejňovať zmluvy či robiť povinne transparentné elektronické verejné obstarávania. Zlým vlastníkom sú politici, nie štát.