…Ibaže by ešte stále mali o čom. Dôvera sa nemôže obnoviť tam, kde nie je. Tam môže byť nastolené iba ak dočasné prímerie. Koalícia bola „zachránená“ tak, že fakticky prestáva byť štvorkoalíciou, pretože musí neustále prihliadať na duševnú pohodu a spokojnosť štyroch poslancov vystupujúcich pod vlastnou značkou. Ale predovšetkým: nikto dnes nedokáže odhadnúť, dokedy im všetkým toto prímerie vydrží. Do marca? Do apríla? Do budúcej stredy?
Rozhodnutie Obyčajných ľudí zostať nateraz v poslaneckom klube SaS mení akurát jednu vec: poradcovia Ivety Radičovej si v tejto chvíli ešte nemusia lámať hlavy so zdôvodňovaním, prečo premiérka, ktorá vyhlásila, že nebude na čele menšinovej vlády, na čele menšinovej vlády zostáva. Samozrejme, pre nich i pre premiérku je táto vec akiste dôležitá. No ostatné veci, ktoré sa po včerajšku nemenia, tiež nie sú zanedbateľné taľafatky.
Ako hovorí Mikuláš Dzurinda, ťažko je určiť, čo je de facto väčšinová a čo menšinová vláda: „Či to, čo je na papieri, alebo to, čo vidíme pri hlasovaní.“ A Dzurinda to musí vedieť, pretože v menšinovom vládnutí je u nás priekopníkom práve on. Možno až na jednu drobnosť. Totiž podľa jeho definície sa Radičovej vláda stala menšinovou už niekedy na jeseň, v rámci vtedy ešte tajného hlasovania o novom generálnom prokurátorovi. V zásade však s dvojbývalým premiérom možno súhlasiť. To, v akom stave je vládna koalícia, sa ukáže až v parlamente.
V každom prípade, Obyčajní ľudia si od „veľkých“ koaličných partnerov vynútili neobyčajné zaobchádzanie. Bez ohľadu na to, v ktorom poslaneckom klube sa formálne nachádzajú, stávajú sa ďalším (i keď zatiaľ nahlas nepriznaným) článkom koalície.
Nik nespochybňuje ich používanie vlastnej politickej značky, ani to, že do budúcich volieb – čiže ešte v terajšom parlamente – začnú zrejme s Igorom Matovičom budovať novú politickú stranu. A to je viac, než v čo sa odvážili dúfať ešte niekedy pred polrokom. Vtedy ešte Richardovi Sulíkovi podpisovali reverzy, podľa ktorých keď opustia klub SaS, vzdajú sa poslaneckých mandátov… No ale, kto by už u nás punktičkársky dbal na „to, čo je na papieri“, všakže? A keď už sme pri tom, akú cenu potom asi majú ústne dohody o zakopaní vojnovej sekery a rôzne „chlapské slová“?
Hlasy, podľa ktorých Matovič so Sulíkom akurát čo zanešvárili mediálny priestor na úkor iných dôležitejších či zaujímavejších vecí, sú čiastočne oprávnené. No nie celkom. Za to, kto všetko je v tomto štáte dôležitý, nemôžu zďaleka len médiá. Hoci bez viny nie sú.