V skutočnosti tu ani nie je veľmi čo vyšetrovať. Daňové riaditeľstvo, keď ho ešte viedol nominant Smeru a jeho niekdajší tieňový minister financií, hľadalo nové priestory pre svoje košické úrady. Z výberu vzišla dohoda s jednou firmou. Po voľbách sa však na šéfovskú stoličku posadil nominant SDKÚ a priateľ nie už tieňového, ale naozajstného ministra financií za SDKÚ. Dohoda sa potichu zrušila a čakalo sa trištvrte roka. Po tejto „karanténe“ sa uzavrela zmluva nová – tentoraz už s firmou, ktorej spolumajiteľom je funkcionár SDKÚ.
Ak sa toto nevolá klientelizmus, tak potom radšej vyhoďme to slovo z nášho slovníka.
Výkriky z tábora SDKÚ o „ďalšej ficovine“ sú pochopiteľné (čo iné im zostáva?), no pokrytecké. Keby to isté spravilo Daňové riaditeľstvo za vlády Smeru, keby mala mať firma okresného šéfa Smeru zaručenú rentu z peňazí všetkých daňovníkov preto, lebo v jej budove budú sídliť štátne úrady, išli by sa politici SDKÚ potrhať. A keď si myslíme, že ten krik by bol oprávnený, prečo by nemal byť oprávnený teraz?
Keď sa šéf Daňového riaditeľstva obhajuje tým, že on osobne „ako manažér zodpovedný za transformáciu daňovej správy a vykonanie opatrení, ktoré vedú k šetreniu“, by zmluvu podpísal hoci aj s bratom predsedu Smeru, akurát ukazuje, že nič nepochopil. Alebo si z nás robí žarty.
Nielen preto, lebo tu ide o ukážku, že v systéme prelezenom politickými stranami ako nevykynožiteľnou burinou, ešte aj „vykonanie opatrení, ktoré vedú k šetreniu“, vedie k tomu, že príslušná politická strana a jej ľudia nezostanú škodní. A že je to obzvlášť poburujúce vtedy, keď politici nútia mnohých škrtiť na sebe – lebo inak vraj všetci skrachujeme – tak, aby pre istotu už teraz žili ako skrachovanci.
Šéf Daňového úradu musí žartovať i preto, lebo aj zmluva „s bratom predsedu Smeru“ by bola hodná pozornosti. Nie sme takí naivní, aby sme nevedeli, že pod vrchným náterom politiky, ktorá sa predvádza publiku a vyvoláva vášne, existuje spodná vrstva jej majiteľov. A tí sa na tom cirkuse dobre zabávajú. Nie sme prostáčikovia, aby sme verili, že sponzori SDKÚ v rokoch 2006 až 2010 treli núdzu, alebo že teraz pre zmenu hrozí hladomor sponzorom Smeru. Problém nevzniká iba vtedy, keď sa to týka tých druhých.
Klientelizmus, to je slovenská hruška obsypaná chytrákmi, ktorí za každých okolností nájdu cesty, ako nebyť škodní. Niekedy, keď sa nedá inak, je to aj v spolupráci s „nepriateľom“. Prípad košických daňových úradov je o to jednoduchší, že tentoraz ide o akciu „svoji svojim“. Dokonca bez sprostredkovateľov.
