Jeho pomocou by si učitelia so žiakmi v rámci občianskej výchovy, alebo ako sa to dnes volá, mohli ozrejmovať niektoré základné otázky demokracie.
Napríklad učiteľ by mohol mládeži názorne predviesť, ako to vyzerá, keď sa do verejnej funkcie dostane niekto, kto zjavne ani netuší, aké sú a aké nie sú jeho právomoci, čo má a čo nemá jeho úrad v popise práce. Také čosi je vždy vážna vec, nech by sa to týkalo ktoréhokoľvek štátneho úradu. Nieto ešte takzvaného silového rezortu, ktorý má k dispozícii aj také nástroje, ako je možnosť sledovať či odpočúvať ľudí.
Prečo? Pretože v demokracii má byť v prvom rade občan chránený pred mocou, nie naopak.
Tu by sa učiteľ mohol opýtať žiakov, či zo života poznajú prípady, keď sa aj zjavní vagabundi vysekali z obvinení iba preto, lebo niekde počas ich stíhania a vyšetrovania boli porušené ich práva. K tomu by dodal, že napriek rečiam rôznych krčmových expertov tento princíp nie je slabosťou, ale naopak, silou demokracie. Veru tak, demokracia je v skutočnosti ťarbavá nuda – aspoň v porovnaní s vlhkými snami amatérskych pištoľníkov medzi nami. Aj ten najhorší mafián má určité práva. A tie bude mať dokonca i vtedy, keď bude doživotne hniť vo väzení. Princíp má svoj účel: zaručiť, aby nikto z nás – slušný či neslušný – nemohol byť zbavený práv iba preto, že si o ňom niekto mocný začne myslieť, že je vagabund.
Ak má tento princíp platiť pre Jožka Mrkvičku z Malomocnej Lehoty, platiť má aj pre novinárov.
Poradie dôležitosti je celkom opačné, než ako ho interpretujú pomýlení fanúšikovia SaS. Nie, novinári naozaj nie sú nadľudia, ktorých by ich povolanie stavalo nad zákon (a ktorý z novinárov takúto hlúposť o sebe tvrdí?). Oni však nie sú ani podľudia, ktorých by ich povolanie predurčovalo mať menej práv ako Jožko Mrkvička.
Nijaké podozrenie ani osobné presvedčenie niekoho mocného neoprávňuje zneužiť štátny aparát takým spôsobom, ako bol zneužitý proti novinárom, ľuďom, s ktorými tí novinári vedú rozhovory – a ktovie ešte proti komu všetkému.
Učiteľ by potom mohol žiakom pustiť pasáž, v ktorej Galko na kritiku poslancov za to, že je nekompetentný, reagoval slovami, že to nie je ich starosť, pretože o tom, či je kompetentný, vraj rozhodnú voliči vo voľbách… A potom by sa ich opýtal, či si aj oni myslia, že kompetentnosť niekoho zastávať dôležitý úrad v štáte sa dá zisťovať hlasovaním – tak ako keď sa hlasuje o tom, ktorá dievčina je vraj najkrajšia. Deti by sa potom mohli dozvedieť čosi o populizme.
Nielen o takom, ktorý ľuďom sľubuje sedemnáste platy a šestnáste dôchodky, ale aj o takom, ktorý ľuďom navráva, že akt volieb naozaj rozhoduje o múdrosti, kompetentnosti, čestnosti… volených. Dovedené do krajnosti, Galko mohol rovno povedať, že voliči v marci rozhodnú aj o tom, či vojenská tajná služba, za ktorú bol ako minister zodpovedný, porušila alebo neporušila zákon či princípy demokracie.
No ak to má byť takto, potom by to znamenalo, že najkompetentnejším a najčistejším demokratom v našej histórii bol istý trojnásobný premiér z 90. rokov. Alebo – a to sa bude voličom SaS isto páčiť – že čo do kompetentnosti môžu ich obľúbenci zatiaľ len ticho závidieť istému momentálne najpopulárnejšiemu politikovi u nás…
Iveta Radičová urobila, samozrejme, správne. Človek je v pokušení povedať, že urobila jedinú možnú vec – ale poznajúc slovenských politikov, vieme veľmi dobre, že správne veci nezvyknú pre nich bývať aj tými jedinými možnými. Lenže Radičová politiku v marci opúšťa. Vnucuje sa otázka na tých koaličných partnerov SaS, ktorí v nej chcú zostať aj po marci: dámy a páni, hádam nechcete vážne tvrdiť, že by ste boli ochotní Sulíkovu družinu pozdvihnúť k moci – a dostať ju do dôležitých úradov v štáte – opäť?