No akokoľvek boli pravicoví voliči znechutení, dzurindovci ich vždy pred voľbami dokázal zmobilizovať. Keďže táto časť elektorátu nevidela inú alternatívu, stranu podporila. Nebol to však hlas pre Dzurindu , ale skôr vyjadrenie obavy, že by sa moci chopil Mečiar alebo Fico. Tak to fungovalo v roku 2002 aj 2006 a vlastne aj v posledných voľbách.
Sny o vytvorení veľkej ľudovej strany podľa vzoru nemeckej CDU sa však načisto rozplynuli a teraz ide Dzurindovi v súvislosti s kauzou Gorila o holé politické prežitie. Všetky posledné prieskumy naznačujú, že SDKÚ môže na dvojciferný výsledok zabudnúť, ba dokonca sa do parlamentu nemusí ani dostať.
Čo robiť, keď preferencie sú tak nízko, strana je namočená vo viacerých škandáloch a spojenci sa obracajú chrbtom? Bývalý líder pravice sa spoľahne na to, čo vie najlepšie. Začne strašiť návratom Fica a zároveň vyzve pravicu na pokoj zbraní.
Po jeden a pol roku tápania, ktoré ukončil až pád vlády, a po ktorom nasledoval štvormesačný bratovražedný boj, znie výzva na prímerie medzi pravicovými stranami falošne.
Rovnako ako strašenie Ficom. Šéf najsilnejšej opozičnej strany Robert Fico v roku 2012 nie je tým, čím bol predseda HZDS Vladimír Mečiar v roku 1998, a nesedí ani jeho prirovnanie k Orbánovi. Fico síce využíva nacionalistickú rétoriku, aby prilákal časť voličov SNS, no určite nemá v úmysle, aby sa na Slovensku konala nejaká obdoba maďarskej „dvojtretinovej revolúcie“.
Hrozba namiesto pozitívneho programu však vždy funguje oveľa lepšie, lebo ľudia sa dokážu skôr stmeliť proti niečomu ako za niečo. Aké by to bolo žiť bez nepriateľa?
Tentoraz však Dzurindov kalkul stojí na vode. SDKÚ už prišla aj o svoj imidž motora reforiem, lebo za 1,5 roka na čele vlády v prospech obyvateľov tejto krajiny nič zásadné nevykonala. Ak by malo dôjsť na reparát vlády v zostave, aká tu bola od roku 2010, jedinou istou by bola permanentná neistota. Táto recidíva by stála krajinu veľa síl.
A keď Dzurinda hovorí o nejakom „holandskom modeli“, má na mysli azda paralelu, že pravicová menšinová vláda by mohla doma fungovať s tichou podporou SaS, pričom euroagendu by podporil Smer? Inými slovami, že slovenskí „liberáli“ by prevzali úlohu, ktorú hrajú v Holandsku extrémisti zo Strany slobody Geerta Wildersa, a Smer by plnil reprezentatívnu funkciu v Bruseli? S tým nemôže súhlasiť ani Sulík, ani Fico.
Ak niečo Slovensko skutočne potrebuje, tak prekonať dichotómiu, kde jedni politici sú prezentovaní ako stelesnenie absolútneho dobra a tí druhí sú zasa braní ako zástupcovia diabla na zemi.
Nielen Gorila nám nastavila zrkadlo, že na cestu do pekla už vykročili všetci politici, teraz ide o to, ako sa vrátiť čím skôr späť.