Pre SDKÚ vždy platilo, že vo voľbách ju podporilo o niekoľko percent viac ľudí, ako to naznačovali preferencie. Pravdou je i to, že februárový prieskum MVK, ktorý jej nameral menej než päť percent, je prvým takým prípadom. Lenže všetko na svete sa raz musí stať po prvý raz: aj to, že strana, ktorá dvanásť rokov výrazne dominovala pravicovej scéne u nás, môže skončiť pred bránami Národnej rady.
Dzurindovci pritom už nemajú na výber medzi horšími a lepšími možnosťami. Lepšie možnosti vyčerpali vtedy, keď katastrofálne nezvládli model: populárna líderka – silný predseda. Vtedy, keď si mysleli, že s nadhľadom „staršieho brata“ zvládnu Richarda Sulíka a keď sa nazdávali, že Igora Matoviča im postačí celkom ignorovať.
Vtedy, keď sa ku škandálu s Gorilou postavili tým najhorším spôsobom. Keď svojich sympatizantov postavili pred voľbu: buď nám veríte, alebo choďte do čerta. Keď sa ich „nové tváre“ blamujú vajataním o boji proti korupcii na pozadí nulovej sebareflexie vedenia strany. A keď sa tvária, že bojujú so Smerom, zatiaľ čo ich stranu masakrujú názorové komandá SaS, Matoviča a Daniela Lipšica.
Gorilu nezmenia, jej vyšetrenie neurýchlia. Čo teraz? Stranícke stoličkotrasenie tri týždne pred voľbami? Voľný pád spolu s neodstrániteľným predsedom? Lucia Žitňanská, ktorú sa teraz snažia „vyťahovať“ tak ako predtým Ivetu Radičovú? Či dokonca rozprávkové volanie: „Ivetka neodchádzaj, Oxford počká“ (poslanec Tomáš Galbavý)?! Vyberte si…
Pri všetkej tej škodoradosti z pádu jednej arogantnej strany, ktorá sa dnes odvšadiaľ ozýva, však neradno zabúdať na to, čo sa tlačí po nej do vzniknutého priestoru.
Šašovia bez programu, ale zato s detektorom lži a silnými rečami. „Liberáli“, ktorí špicľujú krížom-krážom a ešte sa tým aj chvália, opakujúc prastarý nehanebný slogan všetkých Bretschneiderov a eštebákov: „Kto nemá čo skrývať, ten sa predsa nemusí báť odpočúvania!“ Biele koníky, ktoré erdžia, že sú zástupcami deväťdesiatdeväťpercentnej väčšiny z nás. Ľudia, ktorí sťahujú spoločenskú diskusiu do temného suterénu, v ktorom sa majú voliči, degradovaní na konzumentov reklamy, orientovať len prvou signálnou sústavou…
SDKÚ dopláca na to, že sa spreneverila tomu, čo hlásala. A čomu sa vlastne môžu spreneveriť títo? Odpoveď na takéto otázky sa netýka už len Dzurindu, jeho strany a jej voličov. Ba ani len voličov pravice vo všeobecnosti. Týka sa úplne všetkých. Poznanie, že vina za túto mizériu padá predovšetkým na hlavy Dzurindu a SDKÚ, pramálo pomôže.