Spojenie tých dvoch je viac než symbolické. Jeden je podozrivý so zneužitia tajnej služby na pochybné politické či iné ciele, na úkor nevinných ľudí. Druhý sa v jednej z najvyšších ústavných funkcií v štáte správal ako nedôveryhodná a riziková osoba. A obaja spoločne nechápu, čoho sa vlastne dopustili. V normálnom štáte by ich to automaticky diskvalifikovalo na akékoľvek verejné funkcie. Ich potenciál vstupovať do nejakých koalícií, dupľom vládnych, by bol rovný nule.
Slovensko nie je normálny štát. U nás sa berie ako norma, že keď niekto vo voľbách dosiahne aritmetickú možnosť zostaviť vládu, tak ju zostaví hoci aj s čertom-diablom. Robert Fico s Jánom Slotom a Vladimírom Mečiarom, Mikuláš Dzurinda s Richardom Sulíkom a ktovie kým ďalším.
Na nástupe SaS pred minulými voľbami vlastne nebolo nič pozoruhodné. Raz už predsa musel nadísť ten čas, keď aj pravica vygeneruje obdoby svojich vlastných Ľuptákov, Slotov, Smolcov či Flašíkov v dostatočnom množstve, aby už mohli založiť svoju vlastnú stranu. SaS je tou stranou.
Bez ostychu, s imidžom ľudí, ktorí vždy mieria rovno k jadru veci bez partajníčenia či ideologizovania, typického pre zavedené politické značky. Sen pravičiarov revolučného typu: „Začem bukvy, vsjo jasno!“ Sociálny systém je veľkovýrobou darmožráčov. Európa je čistý socík. K prosperite sa prepracujeme tak, že všetko nepodstatné zoškrtáme. Čo sa neuživí samo, to vlastne ani nemá nárok na existenciu. A tak ďalej. Ozdôbky typu práv neheterosexuálnych ľudí či dekriminalizácie marihuany boli práve takým čisto marketingovým ťahom ako pridanie slova „solidarita“ do názvu strany. V skutočnosti ide o biznis.
Repertoár ekonomických pseudomúdrostí vyčítaných z brožúrok by bol možno iba úsmevný. Liberálny dom či Hayekovci boli iba trápnosťami typu ľuptákovských svokier v dozorných radách. Prípad eurovalu iba odhalil egoistickú a xenofóbnu tvár SaS. Účinkovanie ministra kultúry a niektorých iných vládnych úradníkov za túto stranu bolo len ďalším príkladom mizérie politiky odvolávajúcej sa na „sedliacky rozum“, no v skutočnosti iba preferujúcej kupecké počty… Žiaľ, nič z toho nie je v našej politike ojedinelé.
Prípad Galko bol však smrtiacou ranou mýtu, podľa ktorého slovenská pravica môže byť všelijaká, no vždy bude ctiť demokraciu a ľudské práva. Sulík zasa dokladá, že za aroganciou môže byť v skutočnosti obyčajná drzosť a nedostatok predpokladov na verejné funkcie.
Fico mal svoju katastrofu menom Slota. Pravica svoju vlastnú, menom Sulík. Otázka neznie, či sa poučí Sulík. Otázka znie, či sa poučia ostatné pravicové strany. Zatiaľ to tak nevyzerá.
