Ak niečo predsa len zarazilo, tak je to päťpercentný rozdiel, ktorým Korčok porazil predsedu parlamentu. Čakal sa tesnejší súboj. Môže za to spomínaná nedôrazná až trochu zanedbaná kampaň z Pellegriniho dielne. Korčok, naopak, dokázal presvedčiť a mobilizovať takmer všetkých opozičných voličov. Nielen liberálnych – čo bolo samozrejmé – ale aj konzervatívnych. Iba niečo dve percentá pre Igora Matoviča a mizivá podpora Patrikovi Dubovskému to jasne dokazujú. Teraz je otázkou, či Korčok dosiahol strop, alebo dokáže ešte niekoho získať na svoju stranu – okrem voličov Matoviča.
A to aj preto, lebo účasť v prvom kole bola najvyššia od roku 1999 – necelých 52 %. Hoci je len o málo vyššia ako v predchádzajúcich voľbách či už v roku 2019, alebo aj predtým, predsa len sa prehupla cez povestnú hranicu 50 %. No stále je to oproti účasti pred 25 rokmi, kedy sme si prvýkrát volili prezidenta v priamej voľbe, riadne zaostávanie. Vtedy k urnám prišlo viac ako 73 % voličov. A situácia bola podobná. Ak teraz sa opoziční voliči mobilizujú proti koncentrácii moci Smeru (Hlasu), vtedy pritiahli ľudí k urnám obavy z návratu Vladimíra Mečiara.
Prekvapila, až šokovala iná vec. Hneď po zverejnení predbežných výsledkov sa Korčok zaliečal voličom Štefana Harabina. Vraj hlas pre neho bol tiež protestný hlas proti koalícii. To je riadny omyl. Naopak Harabin oslovil voličov, ktorí sú oveľa radikálnejší vo svojich postojoch, ako zastávajú Fico a Pellegrini. Navyše predseda koaličnej SNS Andrej Danko sa vzdal kandidatúry v prospech Harabina.
Cesta do prezidentského paláca pre Petra Pellegriniho vedie jediným smerom. Spolu s Ficom (Dankom a Harabinom) musí z druhého kola spraviť referendum o liberálovi, progresívcovi, „slniečkárovi“ v prezidentskom úrade.
Svedčí to úplne inom. Potvrdili sa slová o Korčokovi ako prezliekačovi kabátov. V druhej polovici 90. rokov, kedy bolo proruské Slovensko úplne izolované, bol hovorcom Mečiarovej zahraničnej politiky (Harabin je bývalý káder a minister za HZDS). Korčok taktiež zastával vysoké štátne funkcie v druhej a tretej Ficovej vláde, ba istý čas bol de facto ministrom zahraničných vecí. Ešte viac zarazilo, že jeho zaliečaniu rozumie predseda PS Michal Šimečka. O akých hodnotách, ktoré majú obaja páni ako aj celá opozícia plné ústa, tu ide? Ide tu akurát o moc. A účel ako vždy svätí prostriedky.
Je pravdou, že voliči Štefana Harabina rozhodnú druhé kolo. A nielen tým, či sa pridajú k jednému z dvoch kandidátov, ale aj tým, či prídu k urnám. Ak neprídu, dávajú nepriamo svoj hlas Korčokovi. A dôležité bude, ako sa zachová šéf z jednej koaličnej strany Andrej Danko. Podporí nezištne partnera z koalície, alebo nechá voličom voľnú ruku? Lenže tak vlastne podporí liberála, progresívca Korčoka. Rovnaká dilema platí aj pre Harabina.
Je však na samotnom Pellegrinim, aby si získal podporu týchto dvoch pánov. Možno nie je až tak ich krvná skupina, ale pokúsiť sa musí. Zapracovať bude musieť Fico. Nemastná-neslaná podpora predsedovi NR SR nikam nevedie. No zabrať musí predseda Hlasu (voličský potenciál Smeru a Hlasu ako ukázali septembrové voľby je oveľa vyšší). Korčokovi sa podarilo už vyburcovať a mobilizovať takmer všetkých potenciálnych voličov. Tí prídu aj v druhom kole, aj napriek tomu, že účasť v ňom býva obvykle nižšia.
Pellegrini má resty zvlášť na severe Slovenska. No cesta do prezidentského paláca pre neho vedie jediným smerom. Spolu s Ficom (Dankom a Harabinom) musí z druhého kola spraviť referendum o liberálovi, progresívcovi, „slniečkárovi“ v prezidentskom úrade. A vrátiť tak úder Korčokvi, ktorý z kampane robí referendum o Ficovi. Iba tak sa dajú vyburcovať „spiaci“ voliči. Inak má Korčok už dnes víťazstvo isté.