Deň predtým sme sa dozvedeli, že nedávno zomrel – takisto na slobode v Bavorsku – Ladislav Nižňanský, veliteľ slovenskej časti nemeckej jednotky Edelweiss, ktorá na prelome rokov 1944 a 1945 bez ľútosti zmasakrovala stovky civilistov vrátane detí. Náš súd ho síce odsúdil na smrť, neskôr na doživotie, ale v neprítomnosti, keď nemal naňho dosah.
Čo týchto dvoch okrem zverstiev počas druhej svetovej vojny spájalo? Aj vďaka následnej studenej vojne a neuveriteľnej byrokracii sa im darilo unikať pred trestom. Nižňanský dokonca 29 rokov pracoval v Rádiu Slobodná Európa.
Hoci po čase odhalili ich špinavú minulosť a postavili oboch pred súd, tvrdo zapierali, priamych svedkov i dôkazov bolo čoraz menej, a tak ich advokáti z obvinení vysekali. Potomkovia obetí sa nedočkali aktu spravodlivosti ani náznaku ľútosti.
Naopak, Demjanjukovi príbuzní sa teraz dohadujú, či „Ivana Hrozného“, ako ho pre krutosť prezývali väzni v koncentráku, pochovajú v USA, kde až do roku 2009 žil. A Nižňanský? Ktovie, či sa zase nenájdu horliví matičiari, ktorí by ho prepašovali na Národný cintorín v Martine. Nebol by tam jediný svojho druhu.