Kto sú exoti

Naši predstavitelia radi zdôrazňujú, aká sme otvorená krajina, čo znamená, že takmer vo všetkom závisíme od vonkajšieho sveta.

11.09.2012 22:00
debata

Keď však príde na azylovú politiku, tvárime sa ako veľmoc, ktorá si vystačí sama. Takáto schizofrénia je pre nás síce možno typická, no to ešte neznamená, že sa nám raz nemôže vrátiť aj s úrokmi.

Tisíce ľudí sa zo Slovenska vysťahovali na prelome 19. a 20. storočia. Ak nerátame ľudákov utekajúcich po roku 1945, dátumom, od ktorého sa odvíjala ďalšia vlna emigrácie, bol rok 1948. O dvadsať rokov neskôr, vpád armád Varšavskej zmluvy odštartoval nový exodus. Ani rokom 1989 sa migrácia obyvateľov Slovenska neskončila. Ešte prv, ako naša krajina vstúpila do Európskej únie, ich tisíce odišli do zahraničia.

Slováci majú za sebou sto rokov vysťahovaleckých vĺn. Samozrejme, medzi utečencami z hladových dolín, politickými emigrantmi po 1948 či 1968 a mladými ľuďmi po roku 1989 sú rozdiely. Iné je kúpiť si lístok na „šíf“, iné je utiecť cez ostnatý drôt a zasa iné odísť cez Juhosláviu do Rakúska. Inak sa uteká pred hladom, inak pred politickým útlakom a inak v ústrety materiálnym výhodám. To všetko vieme. Jedno však zostávalo po celý ten čas rovnaké: Slovákom napriek problémom svet dával šancu viac, ako Slováci dávajú šancu svetu.

O tom, že je to tak, netreba meditovať, keďže čísla hovoria samy za seba. Pomer počtu žiadostí o azyl a počtu udelených azylov patrí u nás dlhodobo k najslabším v Európe. Ak nie je rovno najslabší. Oficiálne zdôvodnenie úvah o zatvorení slovenskej kancelárie Vysokého komisára OSN pre utečencov môže znieť diplomaticky slušne, koľko chce. Po rokoch kritiky toho istého úradu na adresu azylovej politiky našich vlád to nemôže znamenať nič iného, ako že sa kancelária zavrie preto, lebo sme známi ako krajina, ktorá utečencov nechce. Veď aj preto sa k nám nehrnú.

Všetky naše vlády a ministri vnútra od roku 1993 si uzavretosť našej krajiny pochvaľovali a pochvaľujú. Komické je, ako pritom všetci vajatajú o potrebe „žiaducej“ imigrácie. Inými slovami, keby k nám utekali len doktori a inžinieri, privítali by sme ich s otvorenou náručou. Ale keď sa k nám o azyl utiekajú aj chudáci utekajúci pred hladomorom či vojnou… Naša azylová politika sa nám vypomstí. Vlastne sa nám už mstí, o čom svedčia počty cudzokrajných lekárov či inžinierov v krajinách, ktoré sa správajú ústretovejšie.

Že sa iba bránime proti prílevu nám cudzích a exotických kultúr? Nenamýšľajme si. Jedna z krajanských organizácií v stručnom spisku Chronológia Slovákov v Amerike opisuje aj púť skupiny Slovákov, ktorí sa po vylodení v januári 1880 vydali z Philadelphie peši, v krojoch a bez centu vo vreckách, do neznáma. Keď prišli do mesta Trenton v New Jersey, obyvatelia ich zahnali so zbraňami v rukách, mysliac si, že sú to Indiáni…

Nie je to tak dávno, čo sme boli pre iných „exotmi“ – nemusí trvať dlho, a svojimi vlastnými postojmi sa nimi staneme opäť. Tentoraz z vlastnej vôle.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba