Buď majú sponzorov, alebo sa uchádzajú o dotácie od štátu či medzinárodných nadácií, zriadených na podporu kultúry, životného prostredia, ľudských práv či napríklad demokratického fungovania v štátoch bývalej východnej Európy, ktoré len pred niekoľkými desaťročiami povalili totalitné režimy. Inými slovami, mimovládky robia to, čo nerobí štát, pretože na to buď nestačí, nemá na to ľudí, know-how alebo – občas to tak vyzerá – má iné priority.
SNS prichádza s nápadom – vlastne už priamo s návrhom zákona – ktorý by mal, videné ich optikou, stransparentniť financovanie, a s týmto cieľom chce niektoré mimovládne organizácie označovať ako „organizácia so zahraničnou podporou“. Pri vysvetľovaní, na čo takéto označenie organizácií bude dobré, sa predstavitelia SNS zamotávajú. Poslanec Roman Michelko tvrdí, že to určite nebude znamenať pokyn pre tajnú službu, aby členov občianskeho združenia sledovala.
Pri presadzovaní tejto agendy je mimoriadne aktívny poslanec Rudolf Huliak. Vôbec sa netají tým, že celá jeho „agenda a politická kariéra bola sústredená na boj proti mimovládkam“. Tvrdí síce, že nechcú mimovládky rušiť, ale jedným dychom dodáva, že štát by mal mať právo v istých prípadoch tak urobiť. Nie je však jasné, či Huliak vie, ako funguje občianska spoločnosť. Že iniciatívy zdola, ktoré za bývalého režimu neboli možné, sú jej podstatou. Neziskové organizácie sú vždy v úlohe prosebníka, pretože peniaze na svoje fungovanie nemajú ako získať, iba z dotácií, a balík financií na granty býva obmedzený.
Verme, že ani po prijatí zákona nebude nikto občianske združenia rušiť. Ale už len pomyslenie, že si Huliak myslí, že by na to štát mal mať právo a že takáto možnosť bude v zákone, je znepokojujúce.