Na konci vojny ostal výkričník 60 miliónov mŕtvych, z toho 25 miliónov zo Sovietskeho zväzu. Tisícky zničených miest, dedín, polí, tovární a infraštruktúry, zlikvidovaných a rozdelených rodín, státisíce sirôt a detí, ktoré si zo všetkých najmenej želali ich matky. Šesť miliónov európskych židov a státisíce ďalších rasovo či inak prenasledovaných ľudí zlikvidovaných najsofistikovanejšou mašinériou priemyselných možností efektivity. V slovníku ľudského povedomia nové pojmy holokaust a genocída; dokonca i genocída jadrová.
Obraz bodu nula, po ktorom sa malo pokorené Nemecko a jeho vysilení a nejednotní európski a sovietski protivníci spamätať: ak bolo na konci katastrofickej prvej svetovej vojny ešte možné uvažovať, ako sa vrátiť do starých koľají, rok 1945 znamenal totálne nové definovanie budúcnosti. Čochvíľa sa pridal aj pojem „vysídlenci“. Milióny nových násilných presunov a repatriácií ľudských osudov v záujme nového, tentoraz už určite (!) nenásilného sveta.
Európa bola v šoku. Ako sa toto mohlo stať v „civilizácii?“ Ľudia hľadali jednoduché odpovede: Hitler, anomália, prišlo, odíde. No povojnové otrasy na ďalších kontinentoch začali pripomínať, že všetky tie pojmy – genocída, hladomor, rasizmus, znásilňovanie, presídľovanie – v skutočnosti nové nie sú. Doteraz len boli exportným „tovarom“. Keď tu náhle sa ocitli ani nie „ante portas“, ale rovno v kuchynskom hrnci. Nové prúdy v povojnovom myslení jasne obhájili, že európska vojna nebola žiadna anomália. Bola vyústením sociálnej reality, pri ktorej jedinou anomáliou bolo, že ju politika nechcela pomenovať.