Účastníci reprezentujú svoju krajinu podobne ako športovci. Súťaž je pompézna, gýčová a poslaniu „zjednotení piesňou“ vzdialená hlavne tým, že spochybňuje samotný pojem „pieseň“. Podstatné ale je, že ako všetky masové podujatia na národnom základe, nevyhnutne sa spája s politikou a generuje nielen predvídateľné nepokoje, ale aj veľmi predvídateľné výsledky.
Už propalestínske protesty v Malmö minulý mesiac jasne hovorili o tom, že počas Eurovízie sa mesto stane arénou masových protestov proti izraelskému vraždeniu v Gaze. Tým skôr, že tam žije asi tretina prisťahovalcov a študentov z arabských krajín a len nedávno bolo niekoľko Švédov odsúdených za pálenie Koránu. Izraelský denník Haaretz (Ronen Tal) už vo februári písal, že v načasovaní s výročiami konca druhej svetovej vojny, Dňa Európy a Dňa pamiatky holokaustu by mal Izrael od účasti sám upustiť. Na pozadí výjavov dvoch miliónov ľudí prežívajúcich v cípe Gazy v stanoch a masových protestov proti izraelskej politike v celom svete, by ďalšie komentáre k Eurovízii v duchu „nikdy viac“ mohli priveľa ľudí do pomykova. Navyše, kým vylúčenie Ruska bolo pred dvomi rokmi samozrejmosťou, izraelskej reprezentantke Eden Golanovej len odporučili zmeniť text.
Najväčší „prešľap“ Eurovízie je zatiaľ „arafatka“ na zápästí Erica Saadeho. Spevák, ktorého otec je Palestínčan, sa vraj spreneveril zásade nepoužívať národné symboly. Iróniou je, že kufíja nie je žiadny oficiálny štátny symbol, ale bežná súčasť mužského odevu v šírom arabskom svete. Niečo na úrovni prvkov ľudových krojov, v ktorých prirodzene vystupovali súťažiaci z viacerých krajín. Nepatrný, a taký veľavravný detail.