No po vychladnutí prvých emócií a prekonaní šoku, logicky skrsnú v hlave ďalšie otázky. Je to prekvapenie? Nie je atentát na predsedu vlády iba logickým a tragickým vyústením diania, ktoré sme v posledných rokoch a zvlášť mesiacoch zažívali? Mohlo to dopadnúť inak ako násilným činom, útokom na politika, premiéra, Roberta Fica? Dovtedy sa prilieval olej do ohňa až kotol vybuchol.
Aj hodiny pred atentátom sa v Národnej rade šponovala atmosféra pri rokovaní o zákone o RTVS. Hystéria, zveličovanie, preháňanie, silné slová, démonizácia, vyvolávanie strachu, strašenie koncom demokracie (sveta). Rovnako ako zákon o RTVS, aj iné kontroverzné zákony a zmeny predložené v poslednom období sú iba štandardnou reakciou na nie najlepšie fungujúce inštitúcie v republike. No naši politici, my v spoločnosti, v kolektívoch, medzi „priateľmi“, v rodinách už nedokážeme, zabudli sme, normálne diskutovať.
Pribúda agresivita, šíri sa nenávisť a hrubosť, atmosféra sa vyhrocuje (často účelovo), je napätejšia ako v 90. rokoch v čase vrcholného mečiarizmu. Vtedy skutočne bola po páde bývalého režimu demokracia v ohrození, dnes po 20 rokoch v EÚ inštitúcie fungujú, hoci nie najlepšie. Ale o tom je demokracia: nie je dokonalá, prináša veľa zlyhaní, je to neustála diskusia, férový súboj o jej charakter.
Atentát na Roberta Fica nie je len atentátom, na premiéra, na predstaviteľa štátu, na občana Fica, je to rana do srdca našej demokracie, spoločnosti – Slovenska.
No my sme to ani po 35 rokoch nepochopili. Politici ani my v spoločnosti nevieme prehrávať, nevieme zatlieskať víťazovi, myslíme si, že sme nositelia jedine možnej pravdy, a tí druhí sú, čo? Hlupáci, agenti, škodcovia, dezoláti? Priznajme si, ako často sme v súkromných debatách počuli, že tí s druhým názorom „musia byť odstránení, vymrieť“, dovtedy na Slovensku dobre nebude („kým sa nevymení národ“). Politici si atmosféru „užívajú“ – čím radikálnejší slovník volia, tým väčšiu pozornosť získajú a pripíšu si politické body. Časy, keď sa po odložení straníckych tričiek politici dokázali normálne baviť, sú preč.
Aj preto sa rozšírila „zvesť“, že na Slovensku dobre bude len bez Roberta Fica v politike. Nastala démonizácia, za vlasy pritiahnuté obvinenia a obžaloby, vytvorila sa davová psychóza sťaby na futbalových štadiónoch. Nečudo, že niektorí nemohli prežuť, že Fico vyhral voľby a dostal sa opäť k moci. A vyhral ich z veľkej časti vďaka hrubým chybám a zlyhaniam jeho súperov pri spravovaní štátu. Namiesto rešpektovania stavu a historického vývoja, robenia štandardnej politiky, sa iba preháňa a straší. Akúkoľvek vecnosť nahradili všadeprítomné neznesiteľné emócie.
Výsledok sa dostavil 15. mája 2024. Slovensko sa nachádza v bode nula. Demokraciu nezvláda, spoločnosť sa rozpadá, vykradla sa úcta, rešpekt a spolupatričnosť. Mementom nebola ani vražda Jána Kuciaka (politicky zneužívaná) a ani najhoršie zvládnutá covidová pandémia (v EÚ a v niektorých ukazovateľoch i vo svete). Atentát na Roberta Fica nie je len atentátom na premiéra, na predstaviteľa štátu, na občana Fica, je to rana do srdca našej demokracie, spoločnosti – Slovenska. Slovensko, prebuď sa konečne!