Prezidentka a nastupujúci prezident trefne formulovali, že treba skoncovať s obviňovaním a viac uvážiť, čo vyslovíme. Pretože to, čo sa v Handlovej stalo, bol „individuálny čin, ale nazhromaždená nenávisť je spoločné dielo“. Slúži ku cti predsedom opozičných i koaličných strán, že po počiatočnom šoku a výmene invektív v parlamente predsa len vyzvali na zmierlivosť a ustúpenie od boja pred eurovoľbami. Náhle ako by celá spoločnosť pochopila: slovo, ktoré vraj znamenalo začiatok, môže znamenať aj koniec. Bez ohľadu na to, či ste na pomyselnej barikáde „spodina“ alebo „slušnočlovek“.
Niet pochýb, že nenávisť je spoločné dielo. Vo verbálnom hecovaní a zneužívaní frustrácií si dlhodobo voľkajú členovia vládnych strán aj opozície. Triezvosť, ktorú prejavila väčšina médií, však, žiaľ, prichádza prineskoro: práve na obrazovkách a stránkach sa do veľkej miery formoval diskurz o tom, kto a čo si má vopred myslieť každý, ak nechce byť označený za „dezoláta“; priveľké množstvo verejných intelektuálov volajúcich po slušnosti a nezovšeobecňovaní spadlo do pasce paušalizovaného odsudzovania ľudí ako civilizačne zaostalých (spodina, postsedliaci) len preto, že majú o svojom postavení v Európe a postavení Slovenska v geopolitike inú ako pretláčanú predstavu.
Zvaľujúc všetko na verbálnu agresivitu zabúdame pomenovať hlbšie príčiny rozvratu, ktorý umožnil prepad do absurdnej existenčnej a hodnotovej neistoty a ktorý sa začal už pred začiatkom 21. storočia. Strojcovia toho rozvratu neraz zažívajú comeback, nebojac sa kázať o „desivom obraze Slovenska“. A keď príde atentát, ukáže sa, že ten desivý obraz nie je len v cudzom, ale aj vlastnom zrkadle.
