Sebabičovanie nie je však úplne na mieste. Napriek všetkému zlu, ktoré sa v posledných rokoch nahromadilo v spoločnosti, Slovensko nie je v Európe ani vo svete výnimkou. Hustá napätá atmosféra panuje všade.
Pred dvoma rokmi podľahol atentátu japonský premiér Šinzó Abe. Tesne pred hlasovaním o brexite neonacista zavraždil labouristickú poslankyňu Jo Coxovú. Násilné politické činy sa dejú i v tolerantnej Škandinávii (Anders Breivik straší dodnes) i v liberálnom Holandsku: v roku 2002 bol zavraždený pravicový politik Pim Fortuyn a dva roky neskôr režisér Theo van Gogh. V roku 1986 bol na ulici zastrelený švédsky premiér Olof Palme. V roku 2003 bola v obchodnom dome zavraždená švédska ministerka zahraničných vecí Anna Lindhová. V Nemecku boli v roku 1990 spáchané dva atentáty – na lídra SPD Oskara Lafontaina a ministra vnútra Wolfganga Schäubleho. Na prezidenta Václava Klausa v roku 2012 páchateľ vystreli sedemkrát, našťastie z airsoftovej pištole. V USA bolo spáchaných veľa atentátov – na bratov Kennedyovcov, Martina L. Kinga, prezidentov F. D. Roosevelta a Ronalda Reagana, obaja prežili. A mohli by sme pokračovať.
Chaotický zákrok ochranky akoby bol verným zrkadlom fungovania Slovenska. Preto neukazujme prstom na konkrétnych vinníkov, ale kajajme sa všetci.
Slovensko už dávno nie je výnimka, naopak: vražda Jána Kuciaka, dvoch mladíkov z LGTBTI+ komunity v bratislavskej Teplárni. Pôvodne malo ísť o útok na vtedajšieho premiéra Eduarda Hegera. Nedávno sa do domu prezidentky vlámala žena a voľne pobehovala po dvore ako keby nič. Prezidentka dostala v obálke nábojnicu, rovnako v roku 2010 premiérka Iveta Radičová (a ktovie ešte ktorí politici), verbálne vyhrážky sa stali normou. Pred niekoľkými rokmi lietali nad balkónmi vtedajšieho premiéra Fica i ministrov drony. Trochu veľa, či nie?
Aj preto je oprávnená otázka, či polícia a ochranka urobili dosť, aby zabránili stredajšej tragédii. Kto však videl video z Handlovej, bol zdesený amaterizmom. Chaos, pobehovanie, nedôslednosť. Päť výstrelov staršieho muža, pomalá reakcia vycvičených profesionálov, zlé zakročenie – premiéra nikto nebránil, nikto sa nehodil do striel (je to ich povinnosť). Žiadna predbežná kontrola, nikto v dave, zlé čítanie situácie (na obranu treba povedať, že tyče oplotenia sťažili viditeľnosť). Nebola pristavená sanitka (ako by pri výjazdových rokovaniach vlády malo byť): hľadal sa šofér, ktorý by premiéra odviezol… Toto nie sú len chyby konkrétnych osobných strážcov, toto je systémové zlyhanie: nedbanlivosť.
Len treba dať aj na slová bývalého českého premiéra Jana Fischera. Povedal, že u našich susedov bol možno jediný premiér, ktorý s ochrankármi nacvičoval správanie v kritických situáciách. Koľko našich politikov tak urobilo? Koľko z nich rešpektuje ochranku? (Spomeňme si na bývalého francúzskeho prezidenta Francoisa Hollanda, ktorý v prezlečení na mopede uháňal bez ochranky ulicami Paríža za milenkou…)
Chaotický zákrok akoby bol verným zrkadlom fungovania Slovenska. Preto neukazujme prstom na konkrétnych vinníkov, ale kajajme sa všetci. Slovensko nie je výnimka, agresivita rastie všade. Atentát na slovenského premiéra je preto vo svete zdvihnutý prst: takto to ďalej nejde. Uvidíme, či sa dokážeme poučiť.