Jedna strana obviňuje druhú. Niektorí aj po atentáte na premiéra chrlia síru, nedávajú si ani na chvíľu pauzu. Nič nepočuť častejšie ako volanie po upokojení, zmiernení napätia a skôr, ako sa toto volanie naplní, stane sa z neho fráza alebo ďalší námet politických vtipov.
Ale upokojenie možno docieliť iba tak, že si niektorí politici aspoň na chvíľu zavrú ústa. No akoby práve to bol najväčší problém. A v tomto volaní po pokoji visí vo vzduchu otázka: Čo bude teraz s opozíciou? Ako bude robiť svoju politiku, keď kritika koalície, áno, aj útočenie na ňu, je podstatou jej práce? A nie je podstatou napätia v spoločnosti skôr rozdiel v hodnotách, ktoré jedna a druhá strana vyznáva, než verbálne útoky?
Opozícia nemá v rukách moc, môže len vznášať námietky. No v tejto vypätej situácii, keď každé ostrejšie slovo bude polienkom, ktoré roznieti ohneň, bude takmer nemožné kritizovať vládu. Ako to bude v praxi vyzerať, ukážu nasledujúce dni, keď sa život vráti do normálu, parlament začne zasadať a na pretras sa dostanú problematické zákony.
Majú si odteraz opoziční politici schovať všetky kritické poznámky do vrecka? Majú, v záujme upokojenia, zniesť od koalície úplne všetko? Nebudú isté exponované osoby z koaličných radov situáciu zneužívať? Demokracia bude prechádzať veľkou skúškou a reálne hrozí, že ju koalícia bude chcieť umlčať.
Predseda PS Michal Šimečka vraví, že naďalej budú robiť opozičnú politiku, ale slušnú a odbornú. Ale čokoľvek teraz opozícia vysloví, bude sa brať ako narúšanie pokoja a z koalície možno zaznie „šadap!“. Atentátnik je vraj produktom opozície, v skutočnosti jej však zviazal ruky, kým z radov koalície naznačujú, že sa už nebudú „okúňať“.