Ktokoľvek, kto nechcel alebo nedokázal prijať sociálne, kultúrne a ekologické dosahy globalizovaného ekonomického trhu, sa menil na spiatočníka, na brzdu všeobecnej veselosti prežívajúcu na „bezvýznamnej“ periférii. Veď kto by dobrovoľne ostával kdesi v závese?
Takto nejako sa v ére po studenej vojne vytvárala nová predstava o vyspelej Európe ako synonyme Západu, súčasti progresívneho globálneho Severu. Ešte aj dnes sa málokto odvažuje povedať, že morálna, kultúrna a intelektuálna nadradenosť, plná fráz o všeľudských právach – jedným dychom však vzývajúca individualizmus a zodpovednosť len a len za seba – pridlho a za cenu primnohých relativizovaných vojen, umožňovala pohodlne legitimizovať ekonomický vplyv zopár veľmocí. A v nich zopár jednotlivcom. Ak by sme chceli zoči-voči ekologickej a migračnej katastrofe a vojenským konfliktom reagovať zmysluplne, bolo by nevyhnutné uznať, že globalizácia a dvojaký meter na „civilizáciu“ neviedli k zjednoteniu, ale, naopak, k deštrukcii spoločností.
Bývalý francúzsky veľvyslanec v Moskve Jean de Gliniasty nedávno pripomenul, že ani jedna z vojen v mene „hodnôt“ za posledné viac ako polstoročie (Vietnam, Afganistan, Irak, Líbya…) neviedla k víťazstvu. Naopak, k oveľa väčším, nenapraviteľným katastrofám a chaosu. Ak bol kedysi zánik ZSSR podmienený už udalosťami, ktoré mu dlho predchádzali, aj dnešné dianie na Ukrajine a v Gaze odzrkadľuje obrat v rozložení síl, ktorý sa odohral oveľa skôr, než k týmto udalostiam napokon prišlo. Preto by dnes bolo užitočné vnímať geopolitické preskupovanie práve z oných, doposiaľ prehliadaných, periférií.