Okrem ostrého odsúdenia atentátu na predsedu vlády, násilia, zvlášť vedeného z dôvodu politického presvedčenia, poslanci vyzvali všetky politické subjekty (teda sami seba), ale aj médiá a mimovládne organizácie, aby rešpektovali výsledky demokratických volieb – čo by malo byť samozrejmosťou, no na Slovensku prehrávať niektorí proste nevedia – a prestali so šírením nenávisti (voči legitímnej demokratickej vláde), vzdali sa nenávistnej rétoriky a prispeli tak k upokojeniu atmosféry v spoločnosti. Vyzdvihli pluralitu, diverzitu a rešpekt k iným názorom.
S tým musí každý rozumný občan iba súhlasiť. No otázkou je, či sa koaliční i opoziční poslanci budú vlastným uznesením aj riadiť, keď príde na lámanie chleba: teda pri schvaľovaní konkrétnych zákonov.
V práve prerokovanom zákone o regulácii medveďov sa zdá, že opozícia i koalícia našli cestu k sebe a ukázali konečne konštruktívnu debatu. No koľkokrát sa zbytočne za posledné roky pri medveďoch vzájomne obviňovali, osočovali, zosmiešňovali? Prečo? Bolo to treba?
Ako by teda vládna moc a opozícia mali koexistovať? To je to, čo by sa mali naši politici začať pokorne učiť. Robiť politiku proti polovici národa (jedno ktorá proti ktorej), to proste nikdy fungovať nebude.
Teraz prichádzajú na rad kontroverzné zákony, napr. o RTVS. Opäť koalícia pôjde ako parný valec a opozícia bude vyvolávať hystériu? Pritom všetci vieme, že v RTVS (ani vo FPU) nefunguje všetko, ako by malo – to už priznáva aj opozícia – no akékoľvek vecné zmeny, „zlepšováky“ by sa mali prijímať na základe diskusie a kultivovane. Lenže namiesto toho, aby sa pomenovali všetky problémy, sa u nás ako obvykle vypichnú, vytrhnú z kontextu určité sporné body, ktoré sa stanú bodom nekonečného sváru.
Napríklad pri RTVS sa problém zužuje na spravodajstvo, lenže televízia a rozhlas, to je aj program, stanice s rôznym zameraním (zábava, deti, šport, veda, umenie), výroba vlastných programov (seriály, filmy, relácie), nedostatočné technické vybavenie a financovanie, zlé hospodárenie (tunelovanie). Práve zjednodušenie problému, postavenie do pozície za alebo proti – to je umenie našich politikov. Tak sa vyvolávajú zbytočne vášne, ktoré rozdeľujú spoločnosť.
Oveľa závažnejšie ako RTVS je zdravotníctvo. Dokážu sa konečne zjednotiť, ako nastoliť v zdravotníctve poriadok a kde postaviť v Bratislave nemocnicu? Rovnako tak sa dohodnúť na dôchodkovom systéme a nemeniť ho s každou výmenou vlády. Pretože to je práve o rešpektovaní iných názorov na svet. Postoje opozičných strán sú totiž len odrazom hlasu významnej časti spoločnosti. Nemožno robiť politiku proti veľkej časti spoločnosti, aj keď tá je v menšine. Vládna politika (moc) neznamená prevalcovanie všetkého, čo stojí v ceste, a opozičná zase iba hádzanie polien pod nohy, obštrukcie za každú cenu. A to sa týka všetkých politických garnitúr od roku 1989, nielen tejto.
Ako by teda vládna moc a opozícia mali koexistovať? To je to, čo by sa mali naši politici začať pokorne učiť. V najbližšom čase môžu v praxi ukázať, že im nejde iba o vlastné záujmy, o jedno volebné obdobie, ale o Slovensko ako také. Robiť politiku proti polovici národa (jedno ktorá proti ktorej), to proste nikdy fungovať nebude. To by si teraz mali všetci zapísať za uši.