Pohreb dnes vyjde zhruba na 1 500 eur. Náklady sa dajú stlačiť aj pod tisícku, ale… Lenže to nie je všetko: nasleduje ešte kar, trovy notárovi a súdu za dedičské konanie a najdrahšia položka – náhrobný pomník. Ceny vyrážajú dych. Môže to byť za štyri- aj za pätnásťtisíc eur. Závisí od kameňa, veľkosti, pokrytia – tisícky hore-dole len tak lietajú. Aj preto sa čoraz viac rodín prikláňa ku kremácii bez hrobového miesta. Vyjde to oveľa lacnejšie.
Nuž je to dobrý biznis. Pozostalí nemajú na výber, keď chcú svojim blízkym vystaviť dôstojné miesto odpočinku. Vedia to aj „podnikatelia“ hľadajúci čo najvyšší stály výnos. Malé podniky, ktoré zabezpečujú pohrebné služby, postupne miznú, majitelia starnú, na trh sa derú globálni dravci. Podobne ako pri bytových domoch (kde ceny prudko rastú) skupujú po celej Európe menšie firmy. Pohrebníctvo je istota, výnos „zabezpečený“ – ľudia budú stále umierať, stačí nastaviť dobre ceny.
No unesú tento trend obyčajní ľudia? Dôstojné pochovanie a miesto na odpočinok by malo byť (rovnako ako zdravie) verejnou službou, formou cti, nie tvrdým biznisom, kde neexistuje žiadna iná alternatíva. Hoci štát poskytuje sociálnu dávku na pohreb, jej výška 80 eur je výsmech. Lepšie nič, ako sa na niečo hrať. A čo keď je niekto taký chudobný, že na „odloženie naveky“ peniaze proste nemá?
Či sa dočkáme pozvoľnej premeny cintorínov, ako ich vidíme v televízii v USA? Premenia sa na trávnaté „polia“ s lacnými kameňmi či iba s krížmi? Či so „skriňami“, kde vo výklenkoch budú umiestnené urny? Alebo nakoniec nezostane iná možnosť, iba brať si urny s popolom blízkych domov. Cintoríny sú tiež zrkadlom doby a spoločenských mravov.