Dôvodom nie je chuť jatriť staré jazvy a vytvárať nové rany, ale finišujúca kampaň do európskych volieb. Nie je skrátka možné čušať a pritom dúfať, že voliči sami od seba prídu dať hlas – len tak z plezíru. Volebná účasť v eurovoľbách bola v minulosti na Slovensku najnižšia v celej EÚ, pred piatimi rokmi nepresiahla ani 25 %. K urnám neprišla ani polovica tých, ktorí sa zúčastnili parlamentných i nedávnych prezidentských volieb.
Matematika je jasná. Pri takej malej účasti záleží na každom hlase. Viacero strán sa nachádza na hranici zvolenia. Naverbovanie iba malej časti sympatizantov môže mať hodnotu „zlata“ – štedro plateného miesta v europarlamente. Preto vyostrenie – aspoň dočasné – rétoriky je logické a nateraz by sme to nemali politikom zazlievať.
Vynašiel sa opäť večný politický dobrodruh Igor Matovič. Aby nepridával zbytočne soľ do otvorených rán a zbytočne nerozvášňoval ľudí – lebo inak to asi nevie robiť – vymyslel opäť jeden zlepšovák: odišiel robiť kampaň do Kyjeva a odtiaľ premyslenou taktikou útočiť na city.
Na prekvapenie sa rétorika nešponuje na európskych témach, ale na domácich. Tie sa akosi znenazdajky začali ponúkať samy. A to dianím na mediálnej scéne. Je jasné, že k narastaniu nevraživej atmosféry v spoločnosti prispela anonymita (odľudštenie) na sociálnych sieťach a na rôznych diskusných fórach v médiách, ako aj prekrucovanie faktov či ich prispôsobovanie si podľa vlastného gusta (politického presvedčenia).
Detailne debatovať o tom, ktorý paragraf ako zmeniť, je náročnejšie na rozdiel od toho, ako sa naslepo donekonečna obviňovať, kto nesie väčšiu mieru viny za vyhrotenie nálady v spoločnosti.
Je preto logické, že ak chceme otupiť ostré debaty za hranicou slušnosti nabité dávkami nevraživosti a vyhrážkami, ktorými sú postihnutí politici v oboch táboroch i niektorí novinári, je nutné redefinovať, čo je a čo nie je prípustné v mediálnom priestore.
Preto výzvy na zmeny niektorých paragrafov v mediálnych zákonoch treba uvítať a diskutovať o nich. Namiesto toho, aby si politici zadefinovali, čo treba upraviť a potom sa dohadovali ako, opäť radšej volia otvorenú konfrontáciu pred zrakmi celej verejnosti. Strieľanie zboku ich viditeľne baví viac ako pokojná vecná debata. Niežeby sme neboli svedkami aj iného prístupu. Napríklad v nedeľu v RTVS veľmi seriózne spolu debatovali poslanci z dvoch nezmieriteľných politických strán – Smeru a PS, Ján Richter a Ivan Štefunko.
Rozhodne detailne debatovať o tom, ktorý paragraf ako zmeniť, je náročnejšie a vyžaduje si aj určitú intelektuálnu námahu na rozdiel od toho, ako sa naslepo donekonečna okydávať a obviňovať, kto nesie väčšiu mieru viny za vyhrotenie nálady v spoločnosti a za atentát na premiéra.
A to všetko namiesto toho, aby sa pred európskymi voľbami rozvinula debata o vážnych problémoch nášho kontinentu – o migrácii (jej regulácii, manažovaní), hlasovaní (práva veta) v EÚ, pribúdaní byrokracie zo strany Európskej komisie či premrštených ekologických cieľoch (a nezmyselných prostriedkov k nim vedúcich). Ako chcú potom kandidáti nalákať ľudí k voľbám, keď im okrem fráz a floskúl v podstate nič neponúkajú? Ako majú ľudia získať väčšie puto k EÚ, keď sa o európskych záležitostiach vo finále diskutuje minimálne? Nebude opäť volebná účasť hanebne nízka, najnižšia v EÚ? To sú výzvy týchto dní, v odpovediach na ktoré naši politici opäť zlyhávajú. Ešte majú týždeň čas, tak sa nechajme prekvapiť.