Namiesto kráčania do socialistického raja spoločnosť ekonomicky i morálne pomaly upadala. Prognózy nestratili čaro ani v 21. storočí. Tentoraz sa však už nesľubuje vstup do raja, kde bude všetkého dosť, ale straší sa katastrofami.
To, že prognózy mali v minulosti na ružiach ustlané, svedčí aj fakt, že po páde režimu v roku 1989 sa nositeľmi nových začiatkov stali pracovníci prognostického ústavu. Ba v Česku si jedného prognostika – Miloša Zemana – neskôr zvolili za predsedu vlády i prezidenta. Jeho hlavný oponent, samozrejme, z prognostického ústavu, Václav Klaus dosiahol rovnaké méty ešte pred ním.
Klaus na začiatku 90. rokov často opakoval, že nemá rád katastrofické scenáre. Reagoval tak na hlasy spochybňujúce „zaručený“ úspech rýchlej ekonomickej reformy. Vtedy sa totiž stavali vzdušné zámky, snívalo sa, ako o päť rokov dobehneme Západ. Po 35 rokoch stále dobiehame… Dopadlo to podobne ako s prekonaním Západu vo výrobe ocele, v ťažbe uhlia, v úrode pšenice či v produkcii mäsa.
Ani trpké skúsenosti neubrali plánom a prognózam z ich čara, stále im veríme. Chceme predsa poznať budúcnosť, i keď tušíme, že tak ako vždy, o 10, 20, 30 či 50 rokov to bude úplne inak, ako si teraz predstavujeme. Keď sme precitli zo sna o dobiehaní Západu, do raja nás mal doviesť neoliberálny koncept trhovej ekonomiky, no ten v roku 2008 stroskotal a odvtedy sa poriadne nespamätal (je udržiavaný umelo pri živote).
Aj preto žijeme v stálej neistote, neveríme, že sa budeme mať lepšie, že deti sa budú mať lepšie ako rodičia. Aj preto katastrofické scenáre nielen v ekonomike, ale aj inde (umelá inteligencia, technika) sa tešia čoraz väčšej obľube.
Keď chceme konečne zvrátiť nelichotivé trendy, mali by sme sa zamyslieť nad fungovaním ekonomického systému.
Zvlášť populárny je scenár o tom, ako spoločnosť vymiera, pribúda stále viac starých ľudí a „čoskoro“ nebude mať kto na nich robiť. Je pravda, že sa rodí stále menej detí, v EÚ trend nie je až taký dramatický – v roku 2001 sa narodilo na 1 000 obyvateľov 10,2 novorodenca, v roku 2021 to bolo 9,1. V niektorých krajinách je úpadok markantnejší (Španielsko, Portugalsko). Naopak, pribúda počet starých ľudí, v EÚ za dvadsať rokov ich podiel na celkovej populácii vzrástol zo 16 na 21 % . Počet 80-ročných sa zdvojnásobil na 6,1 % (rok 2022), počet mladých do 20 rokov klesol z 23 % na 20 %. Aj zásluhou kvalitnej medicíny sa vek bude naďalej predlžovať. Na Slovensku sa prognózuje na rok 2050 o 150-tisíc detí do 14 rokov menej, počet ľudí v produktívnom veku o 600-tisíc menej a seniorov, naopak, o 500-tisíc viac. Kto bude na nich robiť? To je logická otázka.
No namiesto toho, aby sa hľadali komplexné seriózne odpovede, sa straší. Nehľadajú sa príčiny nízkej pôrodnosti. Sociálna politika, podpora rodín, to nie je, ako ukázali nedávne príklady z niektorých krajín. Pravou príčinou je pravdepodobne strach z budúcnosti, za ktorý môže vychvaľovaný ekonomický systém, ktorý stále nemá alternatívu, stav mravov, keď časť mladých ľudí sa nechce viazať, niesť zodpovednosť za deti, chce si čo najdlhšie užívať.
To však neznamená, že by nemal na seniorov kto robiť. Poslovia varovných správ akosi zabúdajú, že sa na Európu valí migračná vlna z Afriky, z Blízkeho a zo Stredného východu. Práve mladí ľudia z týchto regiónov by mohli zaplniť medzeru na pracovnom trhu. Keď myslíme globálne, nemali by sme robiť rozdiely v národnosti a kultúre.
Prognostici radi kreslia premrštené ilúzie, realita bude vždy iná. Strašenie však často vyhovuje niektorým sektorom biznisu. No keď chceme konečne zvrátiť nelichotivé trendy, nemali by sme sa radšej zamyslieť nad fungovaním ekonomického systému?