Vždy je vhodnejšie pozastaviť sa nad tým, čím šermujeme. Lebo mnohé, vyvolávajúc vášne, zakrýva skutočnú váhu problémov, ktorým je nutné čeliť. Na začiatok sa stačí upokojiť: v Európe ostaneme. Vždy sme v nej boli – teda minimálne od čias, keď sa Pangea rozpadla a svet sa neskôr mnohými migráciami postupne zaľudnil. Je pre nás kontraproduktívne tváriť sa, že Európa sú len, alebo hlavne, krajiny jadra. Odvádza to pozornosť od toho, prečo je dnes v kríze celá Európa, a v rámci nej i my, ako aj všetky krajiny Európskej únie.
Vo všetkých krajinách Európy (vrátane krajín EÚ a v nej i krajín jadra) sú najakútnejšie dve problematiky: otázka, ako ďalej v ekologickej politike, a ako ďalej v sociálnej sfére. Paradoxom súčasnosti je, že obe otázky, pôvodne zviazané s ľavicovým uvažovaním a bezpodmienečne súvisiace so zmenou ekonomickej paradigmy nekonečného rastu, sa stali nástrojom pravice – neoliberálnej, ako aj nacionalistickej. Jednoznačne a priamo prepojené ľavicové témy si teda osvojili dva prúdy na smrť znepriatelenej pravice. Pričom obe si neželajú iné, než nekonečný rast udržať i naďalej.
Tzv. nová zelená dohoda a udržanie rastu, čo je heslom liberálov, je prosto contradictio in adjecto – rozpor sám osebe. Neexistuje skutočná ekologická politika pri zachovaní kapitalistických podmienok súťaže. A na druhej strane, neexistuje sociálna politika, ktorá nechce brať ohľad na ekológiu a ktorá si za prvú obeť berie migrantov či cudzincov. Zmysluplný môže byť len program, ktorý by opäť vnímal ekológiu a sociálnu spravodlivosť ako dve rovnocenné časti jedného cieľa.