Realita je nepríjemná, ale rozhodne zaujímavá. V máji sa napríklad na španielskej Mallorce odohrala séria protestov miestnych proti masovému turizmu s heslami ako „Mallorca nie je na predaj“ alebo „chceme žiť, nie prežívať“. Baleárske ostrovy, na ktorých v rámci armády 85 miliónov turistov ročne v celom Španielsku operuje divízia 14,4 milióna dovolenkárov, má pritom len niečo vyše milión trvalých obyvateľov.
Na Kanárskych ostrovoch sa už v apríli zhromaždili desiatky tisíce nasrdených „domorodcov“, aby podobne ako v mnohých iných destináciách pripomenuli, že lacné výjazdy pre ukričaných „žúrmenov“ túžiacich spoznávať lokálny ľud na miestach, odkiaľ ho turizmom zvyšované náklady na bývanie kontinuálne vyháňajú, je ekologická, sociálna a morálna fraška. Svoje by vedeli povedať napríklad Benátky, ktoré zavádzajú turistické kvóty nielen v záujme zachovania historického dedičstva, ale aj akého-takého miestneho hospodárstva a ekológie.
Masový turizmus je morom súčasnosti a paródiou na to, čo by mala byť sloboda otvorených hraníc a schopnosť poznávania. Škody, ktoré zaň ľudstvo platí, sú mnohostranné a ako problém už prerazili aj steny vážených inštitúcií. Podľa Svetovej turistickej organizácie (UNWTO) sa celosvetový priemer 25 miliónov návštev v roku 1950 zvýšil na 1,461 miliardy v roku 2019.
Ukážkovým miestom skazy je napr. peruánske Machu Picchu: pred 40 rokmi predstavovalo množstvo konkistadorov 100-tisíc, dnes je to pol druha milióna ročne. Regulovanie návštevnosti pritom problém nerieši, len naťahuje. A vážené inštitúcie nevedia, čo s tým.