Voľby do Európskeho parlamentu raz za päť rokov by mali byť skvelou príležitosťou na zaostrenie pozornosti na problémy i budúcnosť celej únie, na Európu ako kontinent. Rozobrať, čo sa urobilo, kam Európa speje a ako mieni pokračovať ďalej – EÚ ako celok i Slovensko v únii. No nič také sa nedeje a naša republika pravdepodobne opäť skončí vo volebnej účasti na chvoste.
My sme sa stále nenaučili o únii diskutovať. Zvykli sme si, že sme jej súčasťou, máme svoje práva – najmä požadovať eurofondy, cestovať a kritizovať všetko, čo prichádza z Bruselu – a tým to hasne. Správame sa ako pasažier vo vlaku či v autobuse, ktorý si pohodlne hovie v sedadle, pozerá sa von z okna a na všetko frfle – na vodiča, spôsob jazdy, meškanie, dopravu. Veď to je naše právo, sme pasažieri – tak prečo by sme nemali do všetkého hovoriť a za nič nemať zodpovednosť.
Kritizovať vieme i pobádať ostatných, aby konečne niečo urobili, lebo takto to už ďalej nejde, a keď nič neurobia, ešte im za to vynadať, no len my sami sa k ničomu nemáme.
Kritizovať vieme i pobádať ostatných, aby konečne niečo urobili, lebo takto to už ďalej nejde, a keď nič neurobia, ešte im za to poriadne vynadať, no len my sami sa k ničomu nemáme. A to nie preto, že by sme my či naši politici nevedeli, čo sa v EÚ deje – v dobrom i zlom. Len akosi nerozoberáme problémy, nenavrhujeme riešenia, neprieme sa o to, čo by Slovensko malo priniesť a čo by bolo najlepšie pre celú Európu. Mnohým je únia vlastne tak trochu ukradnutá, niektorí politici mávajú iba tým, čo Slovensku škodí. Lenže toto nie sú voľby do slovenského parlamentu, ale do európskeho.
Pritom všetky zásadné témy by stáli za podrobnú diskusiu, nielen za strohé konštatovania – s tým súhlasíme, to odmietame -, ako počujeme z úst kandidátov na europoslancov. Je jasné, že migrácia je problém, ktorý treba riešiť, no čo okrem odmietania kvót navrhujeme? Ako ju konkrétne regulovať? Ako lepšie chrániť hranice? Čo navrhuje Slovensko EÚ okrem toho, že buď všetko odmietame, alebo poslušne kývame hlavou?
Rovnako tak v ďalšej zásadnej téme, ako je Green deal (Európska zelená dohoda). Otepľovanie planéty rozhodne naberá na intenzite a treba niečo robiť. A keď EÚ chce byť globálnym lídrom a inšpirovať, musí prichádzať s riešeniami. Lenže celý „deal“ je pritiahnutý za vlasy, často nezmyselný, krátkozraký, globálne nič neprinesie, strieľame si do vlastnej nohy. No čo iného navrhujú kritici na Slovensku? Ako chceme, aby únia bola efektívna a zároveň, aby každý z 27 štátov mohol akékoľvek rozhodnutie vetovať?
Radi by sme mali rovnaké sociálne vymoženosti ako na Západe, ale odmietame ďalšiu federalizáciu. V štátnom rozpočte chýbajú peniaze, verejný sektor chátra, dane z práce sú vysoké, no sme proti spoločnej daňovej politike. Pritom únia ako celok je jediná schopná klepnúť po prstoch veľkým korporáciám, ktoré sa umne vyhýbajú plateniu daní.
Nie je to len chyba politikov, na kampaň zostalo málo času, v nepočetných a obmedzených diskusiách neostáva priestor na podrobnú debatu. No stranám aj vyhovuje, že sa diskutuje na poslednú chvíľu, skratkovito, lebo môžu voličov zasypať strohým heslami, sloganmi a frázami. Je to jednoduchšie a na voliča to zaberá. Je to však v prospech nás všetkých?