Kto nakoniec vyhrá dlhý taktický súboj? Hlas stále dokola opakuje, že víťazstvo Pellegriniho v prezidentských voľbách nemá žiadny vplyv na rozloženie síl v parlamente, teda ani na koaličnú zmluvu. Post patrí stále druhej najsilnejšej strane – Hlasu. Získal takmer trikrát viac hlasov (a tým pádom aj poslancov) ako národniari. Tí by na čele parlamentu radi videli svojho predsedu. Podľa nich by pre fungovanie koalície bolo totiž najlepšie, keby najvyššie ústavné funkcie boli rovnomerne rozdelené medzi všetky tri vládne strany. Andreja Danka na poste predsedu podporil dávnejšie Robert Fico a po novom aj Robert Kaliňák.
Prečo by mal byť šéfom parlamentu predseda strany, ktorá ledva preliezla päťpercentnú hranicu? Aj preto úspech či neúspech v sobotňajších európskych voľbách budú mať rozhodujúci vplyv na obsadenie šéfa parlamentu. O to sa teraz hrá. Čaká sa, komu ľudia vložia do rúk silnejšie karty.
V SNS majú predsa len kúsok pravdy. Peter Pellegrini síce z funkcie predsedu Hlasu odišiel – podľa ústavy však nemusel – ale tak trochu jednou nohou v strane zostal. Hoci túži byť nadstraníckym prezidentom, nebudú si ho (každé jeho vyhlásenie) ľudia vždy spájať s Hlasom, nech urobí čokoľvek? Nachádza sa v pozícii, ako žiadny iný prezident pred ním.
Zuzana Čaputová síce vzišla z PS, ale progresívci zostali následne mimo parlamentu a nehrali v domácej politike zásadnejšiu rolu. Ivan Gašparovič bol síce dlhoročnou tvárou HZDS, ale „bol odídený“ a kandidoval proti svojmu bývalému predsedovi Vladimírovi Mečiarovi. Pri Rudolfovi Schusterovi zase každý vedel, že jeho strana SOP je len výťah do prezidentského kresla. A o Michalovi Kováčovi už bolo popísané dosť.
Zvládne Pellegrini rolu nadstraníckeho prezidenta? Práve odpoveď na túto otázku dá časom za pravdu jednej či druhej strane, nech sa už stane predsedom NR SR ktokoľvek.